Zobudila som sa v tme. Dezorientovaná. Určite dlho potrvá, kým sa môj zrak prepne do nočného videnia. Nevedela som kde som, kedy som a ani kto som. Doma teda určite nie som. Zorientovať sa mi trvalo zopár sekúnd. Sedela som na Henryho posteli takmer nahá a on vedľa mňa spokojne odfukoval. Ježííííííš, veď ja musím ísť ráno do práce! Ak už ráno dávno nie je. Cez štrbiny žalúzií prenikala jedine tma. Z odtieňu noci som vyčítala, že svitanie je ešte ďaleko. Potom mám čas. Aj keď v takomto jesennom období človek nikde nevie. V tomto štádiu som videla len chabé obrysy nábytku. Nepodnikla som zatiaľ žiadnu púť za hľadaním svetla, aby som ho nezobudila. Rukami som nahmatala kôpku niečoho textilného ležiaceho na stoličke za predpokladu, že asi to bude moje oblečenie. Začala som rozoznávať jednotlivé kusy a materiál, ktorý som si systematicky navliekala na telo, hoc už kadejako. Hlavou mi preletel záblesk či letmý útržok noci. Iba detaily. Kusy tela. Len tak, ako som to stihla odvnímať ja. Žiadny objektívny filmový pohľad. Intímna realita. Druhý záblesk. Rameno, pery, čelo... Pocity a vôňa ostali čerstvé, no postupne unikali každou stotinou sekundy. Tretí záblesk. Dotyk, koža na koži, teplo. Avšak nieslo to so sebou vnem, akoby sa ma to vôbec netýkalo, mňa mojej osoby. V tomto momente som bola iba divákom akéhosi čudesného filmu. Ako keby to bol príbeh niekoho iného, strana, ktorú som čítala a tá sa pod vplyvom spánku roztrhala na kúsky a ostali len tieto útržky. V tú noc všetko do seba zapadlo. Dokonalá kalokagatia. Môj zrak sa intuitívne prispôsobil tme. Pozrela som sa na Henryho. Na tvári mal spokojný výraz. Trochu sa pomrvil, ale spal ďalej. Pomaly a opatrne som sa vyšuchotala z miestnosti, pričom som riadne zakopla o neviditeľnú komodu. Sakra, to je bolesť. Asi mám aj zlomené všetky prsty na nohe. Ocitla som sa v kuchyni, poskakujúc a držiac si pravé chodilo. Na stene viseli hodiny. Ukazovali pol tretej ráno. Do vstávania mám ešte štyri a pol hodiny. Potrebovala som kúsok papiera a pero. Nič také som zatiaľ nezazrela. Otvorila som jednu skrinku. Nič, poháre. Otvorila som druhú. Zase nič, taniere. Tretiu som otvorila len tak zo zotrvačnosti, tušila som, že tam nenájdem, to čo chcem. Prehľadala som narýchlo ešte aj poličky, ktoré boli na môj vkus privysoko. Postavila som sa na špičky Pravé chodidlo ma stále pobolievalo. Bingo. Trhací blok a pero. Obrovskými číslicami som vytlačila svoj telefón a k tomu veľké H s bodkou. Ale kľúčové je, kde to umiestnim. Najprv som to nalepila na skrinku nad umývadlo, potom som to presunula na chladničku, nakoniec som to nechala na stole. Snáď som zvolila správne. Je načase sa už z tadeto pobrať. Nech sa ešte vyspím. Keď som sa ocitla vo vlastnej posteli zavanul ma príjemný pocit. Náhly príliv šťastia. Únava sa ocitla v hlavnej úlohe, no môj mozog s ňou úpenlivo bojoval. Nie a nie sa vypnúť. Namiesto toho, aby so chrápala ako divá, za dve hodiny som sa stihla prehodiť trinásťapolkrát z jednej strany na druhú. Súbežne som sledovala digitálne hodiny na budíku. Aj sa mi zdalo, že odťukávajú nejako narýchlo, no žiadnu hypnotickú útechu som v nich nenašla. Zrazu zazvonil budík. Strhlo ma ako z kómy. Sedem hodín. Ako je to možné? Veď pred chvíľou bolo ledva šesť.
***
„Vyzeráš ako po celotýždňovej nočnej šichte,“ to bolo prvé, čo som sa dozvedela od Rii, keď som prišla do práce. A už mi išla postaviť vodu na kávu. Vie, čo potrebujem.
„No, niečo také,“ nechcelo sa mi nejako rozvíjať melodrámu, kým sa poriadne nenaštartujem do dňa. Môj výraz na tvári ju ešte viac popudil k zvedavosti. Ale trpezlivo čakala, kým sa ja stotožním s momentálnym časom a priestorom existencie. Pozrela som sa na mobil, či už náhodou nevolal. Nevolal. Veď je len pár minút pred ôsmou. Určite ešte spí, ty trúba. Nadskočil mi vo vedomí obrázok spiaceho Henryho, ktorý som si stihla zoskenovať ešte tesne pred odchodom. Ria ma celý čas pozorovala. Keď som si už konečne sadla so šálkou v ruke, vygúľala na mňa oči a z môjho úškrnu na perách vycítila, že sa opäť pobaví na mojej historke.
„ Tu je doktor Frasier Crane, počúvam vás,“ zažartovala hlbokým hlasom. Zasmiala som sa. Vtom do miestnosti vošla kolegyňa Valentová, ako stále s mrzutým výrazom na tvári, ledva o nás zavadila pohľadom aj jej bré ráno ostalo len bré. Ona je prototyp diagnózy ranného vstávania pre ôsmou. Asi má to najhoršie štádium, aké poznám. Chvíľu sme jej venovali pozornosť. V encyklópedii by o nej písali, že sa vyznačuje charakteristickými rannými pohybmi, typickými pre je osobu, po päťdesiatke a ešte aj v školstve. Po chvíľke sme obe odignorovali rušivý element a vrátili sa zrakovo k sebe.
„Kde začať?“
„Môžeš trebárs aj od konca,“ navrhla Ria.
Pozrela som sa na hodiny. Za štyri minúty bolo neúprosne osem. Čas ísť na vyučovaciu hodinu.
„Mám dojem, že to už nestíham,“ zodvihla som sa.
„Naznač aspoň trošku. Daj nejaký verbálny hashtag.“
„Čože?“ zazrela som na ňu nechápavo.
„Vieš, mriežkované kľúčové slová.“
Keď mi konečne doplo, čo má na mysli, začudovala som, kde chodí na tieto somariny. Na kúsok papiera som jej načmárala:
#69#modrédvere#tretieposchodie#červenévíno#HakoHenry.
Pobrala som si všetky potrebné veci a vyšla von z dverí, kým to Ria začne lúštiť. To zas bude dnes improvizácia. Vzdychla som si.
Komentáre