„Nevidel som ťa sto rokov,“ to bola prvá veta, ktorú mi po tých sto rokoch povedal. Daniel. V jeho očiach bolo všetko. Záujem, ľútosť, rešpekt, neistota, potreba, prosba... všetko čo sa dalo za päť rokov zhromaždiť do klbka a rozpliesť v jednom momente.
„Len deväťdesiatdeväť,“ pokúsila som sa usmiať. Uľavilo sa mu z mojej reakcie. Poľavil napätý pohľad, kleslo mu obočie a pozdvihol kútiky úst. Prvýkrát po dlhom čase sme stáli tak blízko seba . V obchode. Nevypovedané ostalo nevypovedané. Zamlčané ostalo zamlčané.
Dovtedy sme sa stretávali len tak ledabolo na diaľku, v kaviarňach, na uliciach s krátkym očným kontaktom a nemým kývnutím pier na pozdrav. Ja som ho videla častejšie než on mňa. Našťastie. Pre mňa to bola príležitosť trénovať moju psychickú odolnosť voči nemu ako „fenoménu“. Verte, že mi to už šlo výborne. Každý raz som sa v duchu potľapkala po pleci za odvahu. Až doteraz. Tesne po tomto stretnutí som si uvedomila, že všetko je späť. Päťročný proces hojenia rán bol v prdeli.
Pozrel mi do košíka. Mala som tam jahody, dve balenia olív, syr a cestoviny. Pousmial sa na nad jeho obsahom.
„Tie jahody si dáš so šampanským?“
„Ó, áno... a olivy s Martini.“
Najprv sa uškrnul, potom náhle zvážnel. Pozrel sa na mňa. Kontrast medzi jeho dúhovkami a zreničkami bol neznesiteľný. Paralyzovalo ma niečo brutálne elektrizujúce.
„Neviem, čo ti mám povedať,“ blikol malý náznak rozpakov.
To som u neho dosiaľ ešte nepostrehla.
„Vidím.“
„Mrzí ma, že sa to medzi nami odohralo, tak ako sa odohralo.“
Nevládala som sa viac na neho dívať. Hlava mi oťažela, a tak som ju sklonila.
„Takto som to nechcela ani ja,“ povedala som skoro šeptom a zhlboka sa nadýchla.
Nastalo ticho okamihu. Obklopoval nás len potravinový šum a mierne škrípanie nákupných vozíkov.
„Nezájdeme niekedy na čaj? Rád by som sa s tebou porozprával. Potreboval by som to.“
Po-tre-bo-val by som... to mi zarezonovalo v ušiach. Uverila som mu každú slabiku. Uverila som, že je tým prípadom, ktorý sa mi odohrával v hlave. Videla som ho takého, akého som ho vidieť chcela.
„Môžeme,“ prikývla som.
„Videl som ťa prednedávnom na námestí s priateľom,“ triafal.
„S Jakubom? Áno, je to možné.“
„Ste pekný pár,“ skonštatoval neosobne.
„Ďakujem,“ zareagovala som ešte neosobnejšie.
„Ste spolu už dlho?“
„Práve tých sto rokov,“ napadlo ma.
„Si šťastná?“
Táto otázka ma zaskočila. Spočiatku som nevedela zareagovať. Zahryzla som si do pery a lovila výstižné slová. Videl, že váham. Odpozoroval každý stotinový detail reakcie, kým prídem na správnu odpoveď.
„Som spokojná. No ak je niečo dlhé roky zabehnuté v koľajach, reprezentuje to akýsi druh istoty. Poznáš každé slovo v scenári. Nič ťa neprekvapí. Mňa to však niekedy desí. Tá doživotnosť. V poslednom čase uvažujem nad tým, či som to skutočne ja. Je to to, čo chcem? Mám pocit, že pre isté veci nie som stvorená. Obávam sa, že začínam pochybovať.“
Mierne kývol hlavou na znak porozumenia. Neprestajne potichu skúmal moje zreničky. Zneistil ma tak, že mi z rúk spadla bunda na zem a následne sa mi zošmykol aj košík s nákupom. Pre istotu sme obaja zamierili k chladiacim boxom, kde sa naše kroky rozišli.
Fakt neviem, prečo som mu povedala pravdu. Mala som zaklamať, že šťastnejšia som ešte nikdy nebola.
Komentáre