Zrelý august sa odrážal v prehriatych tvárach kúpaliskujúcich. Vyzeralo to na príjemný deň. Bezoblačne v každom smere. Slnko pražilo, vzduch bol vlhký, presiaknutý šplechotom bazénovej vody. Z rádia hrali letné vypaľováky. Dokonalá sobota. Dokonalá pre mňa. Celý víkend patril len mne. Jakub mal štyri dni školenie, tak som ostala sama. Rozhodla som sa tie dni stráviť na osuške pri vode. Najpríťažlivejšia predstava zo všetkých. Prišla som pred obedom, kedy v areáli nepobehovalo až tak veľa ľudí a fleky okolo bazéna boli z polovice neobsadené. Mám tendenciu ísť vždy čo najbližšie k vode.
Tak som sa tam rozložila a vykvasila sa v ústrety slnečnému žiareniu. Zavrela som oči, ponorila sa do oranžovej atmosféry a začala písať do myšlienok . Do svojej psychobubliny som si zabalila pre dnešok len slnko, vodu, pár strán z knihy, útržky melódií a ... a tieň? Slnečné lúče dopadajúce mi na zatvorené viečka nahradil akýsi tieň.
„Môžem si priľahnúť?“
Pootvorila som oči, žmúrila a videla len siluetu vysokej postavy. V tichom hlbokom hlase som spoznala Daniela. Posadila som sa a začala zaostrovať. Prikývla som a pozvala ho odo mňa naľavo.
„Mohol by som sa aj spýtať, či si smiem prisadnúť, no...,“ sklonil sa bližšie ku mne a šepol mi do ucha, „asi by to nebolo výstižné,“ zažartoval a uškrnul sa.
„Vystihol si to,“ zasmiala som sa. Vybral z tašky osušku a rozprestrel ju vedľa mňa. Dodnes si matne pamätám, ako vyzerala. Čierna v kombinácii s modrou a fialovou. Tuším, že bol na nej motív lodí na mori.
Nasadil slnečné okuliare, ľahol si a uprel tvár do neba. Ja som zaujala pôvodnú polohu. Obaja sme mlčali, započúvali sa do hudby. Dokázala som sa sústrediť len na blízkosť jeho pravej dlane. Takmer sa dotýkala mojej ľavej. Dlho som to takto nevydržala. Stiahla som ruku, posadila sa a z batohu vytiahla knihu, aby som prišla na iné myšlienky, respektíve aspoň na nejaké myšlienky. Daniel len zareagoval na šuchot, obrátil hlavu na bok a cez horný rám okuliarov pozrel na mňa. Následne pokračoval v opaľovaní. Prvé chvíle v jeho blízkosti boli nestráviteľné, bola som nervózna, no postupne jeho prítomnosť sa stala prirodzenou.
„Akú máš knihu?“ nazrel mi cez plece asi tak po desiatich minútach.
„Profesor... od Brontëovej.“
„Toto leto si stavila na menej známu klasiku?“
„No... ale po pár stranách som to aj oľutovala,“ pootočila som k nemu tvár a usmiala sa, „očakávala som od toho viac.“
„Začína mi byť strašne horúco, idem sa schladiť,“ postavil sa a vzápätí sa stratil v bazéne.
Ako som osamela, naplno som si uvedomila príjemné pocity, ktoré ma sprevádzali toto dopoludnie. Zhlboka som sa nadýchla, imaginárne som si pripla odznak s nápisom Pokoj v duši na hruď a pokračovala v čítaní.
Poobede, keď už slnko tak strašne nepálilo, iba mäkko hrialo, sme zašli na kofolu do najbližšieho stánku. Sadli sme si oproti sebe pod slnečník. Hlavy sme mali obaja rozpálené a v končekoch prstov nás mrazila ľadová kofola. Napili sme sa naraz a sklenené poháre položili tesne vedľa seba. Prsty sa nám opäť takmer dotýkali, no nedotkli sa. Ani jeden z nás nespustil dlaň z nápoja.
Pamätám si, že sme tam len tak sedeli dosť dlho a preberali všetko. Od našej obľúbenej literatúry, cez prácu, cez životný štýl ľudí, cez jeho „správny“ pohľad na život, cez jeho neproblém, cez môj názor na to, cez moju zmätenosť, až po nesmrteľnosť chrústa. Tomu, čo sa stalo pred rokmi a vysokoškolskému prostrediu sme sa úspešne vyhýbali. Nevedeli sme, ako naložiť s minulosťou, tak sme ju nechali odplaviť týmto augustovým dňom.
Naša cesta domov bola spoločná. Pomaly sme kráčali popri sebe a čas prestal existovať. Keď sa mal každý z nás pobrať iným smerom, zastali sme. Daniel spravil také zvláštne gesto: vzal prameň mojich ešte vlhkých vlasov medzi prsty a zhlboka sa ich nadýchol.
„To si ty,“ povedal.
Začudovane som zmraštila obočie a urobila to isté, len v skrátenej verzii, bez náznaku takej slasti. Cítila som len môj šampón, ktorý používam už dlhé roky. Videla som na jeho tvári taký pobavený výraz. Náhle sa prestal usmievať, prižmúril oči a uprene sa na mňa zadíval.
„Nezájdeme ešte ku mne na čaj?“
A myslel to smrteľne vážne.
Komentáre