„Ty si do toho opäť spadla?“ zasiahla ma Klára imaginárnym prepleskom cez tvár.
Hneď ako jej radar zachytil moje slová. Rozpovedala som jej všetko. Všetko podrobne o jednom letnom dni. Minulosť už dávno vedela. Malo to však aj svoje neušľachtilé pokračovanie, no Klára ho ešte v tom momente nepoznala. Odpoveď na básnickú otázku nebola potrebná. Svietila som. S hlavou v dlaniach opretá o barový pult som premýšľala o udalostiach odohrávajúcich sa v predošlých dňoch a hľadala rozuzlenie. Kam to smeruje? Pýtala som sa svojpomocne a odpoveď nenachádzala. Bohužiaľ, zaspávala som a vstávala v časopriestore, kedy naozaj žijem len pre prítomnosť a nepríčetne pľujem na svet. Na to, čo je správne. Z tohto delíria som sa sem-tam prebudila. A zrovna triezviem paradoxne tu pri bare?
„Nechápem, o čo mu ide,“ poznamenala.
„Možnože o nič. A to je to, čo by som mala za tým všetkým hľadať. Nič. A mne to nedochádza... nedochádza. Pocitovo.“
Pozrela na mňa, zmraštila obočie a záporne kývla hlavou v zmysle, že jej na tom niečo nesedí.
„A ďalej? Čo bolo ďalej?“
Mlčala som. Napila som sa niečoho nedefinovateľného s vodkou a zaviedla do pľúc dúšok zafajčeného vzduchu vyprodukovaného barovými súpútníkmi.
„Stretli ste sa ešte?“ začala si domýšľať príbeh.
„Tereza! Ide to z teba ako z chlpatej deky!“
„Potom ešte dvakrát,“ prežula som slová v ústach, „s tým istým zámerom,“ naznačila som neisto.
„A...?“
„Čo a...? Koniec!“
„Na tom ste sa dohodli?“
„Nie. Tak som to pochopila.“
„Ozval sa ti potom?“ vyzvedala Klára.
„Nie.“
„A ty si sa mu ozvala?“
„Nie. Nemohla som.“
„Prečo?“
Zdvihla som plecia.
„Namiesto toho, aby si si potvrdila to, čo si myslíš, ostávaš v neistote,“ neveriacky pokrútila hlavou.
„Vôbec ste sa nerozprávali o vás dvoch?“ pokračovala.
„Ešte raz nie. To nemá zmysel. Je to viac než jasné. Klára, uvedomuješ si, že si práve položila tvoje rekordné množstvo otázok v živote?“ chcela som ten jej výsluch odľahčiť.
„Keď sa nespýtaš, nedozvieš sa. A to platí rovnako pre teba ako pre mňa. Teraz sa jedná o teba. Konečne konaj ako dospelá. Priamo a na rovinu. “
„To sa ti mudruje, keď máš v živote takmer v každom bode jasno, bodrel v hlave utriedený, poukladaný v poličkách, dlhoročný stabilný vzťah, nikam sa neponáhľaš, robíš pomalé isté kroky, berieš situácie ako prídu.“
„Nie vždy všetko je také, ako sa javí. Aj mňa serie množstvo vecí, s ktorými si neviem poradiť. Druhým sa kecia do existencie ľahšie, keď máš nadhľad.“
V duchu som sa pousmiala nad tým, ako každý deň Klára fajčí fajku mieru so životom.
Následne sme zmĺkli. Obe sme hľadeli do prázdnych pohárov a zastrihávali myšlienky.
Zrazu na mňa prísne pozrela, tak nejako materinsky: „A ešte jedna dôležitá vec... Čo bude s Jakubom?“
Vedela som, že to s Jakubom musím ukončiť, nech to dopadne akokoľvek.
O pár týždňov som začala tráviť „nevoľné“ chvíle nad záchodovou misou. A toto asi pomerne dlhú dobu nestrávim.
Dopadlo to tehotne.
Komentáre