Drahý Daniel,
píšem ti tento list s toľkou úprimnosťou, s koľkou istotou viem, že ti ho nikdy neodošlem. Niekde som čítala, že ak pretavíš trápenia do slov, ktoré vyslovíš alebo napíšeš na papier, zmiznú. Každým vyslovením, napísaním strácajú na váhe, na dôležitosti. Sú čoraz ľahšie a ľahšie, uschnú, až sa napokon úplne stratia.
Som tak trochu masochista. Viem. Za celé tie roky som sa nevedela vzdať tvojej prítomnosti v každodenných myšlienkach. Moja chyba. Postupne som sa začala v tebe odrážať. Stala som sa tvojím zrkadlom, obrazom, odrazom. Hoci neviem, aké je to zobudiť sa pri tebe, netuším ako sa tváriš, keď vstaneš, nespomínam si ako voniaš, neviem, či si ráno zalievaš kávu alebo čaj, čo si dávaš na raňajky, nevidela som ťa umývať si zuby, netuším, či v noci blúdiš v chladničke, neviem, ako vyzeráš, keď zaspávaš, nepoznám veľa iných detailov a už vôbec neviem, čo sa ti odohráva v hlave. V tej mojej mám obraz, ako neustále dvíhaš obočie a ako špúliš ústa, keď vyslovuješ písmeno u v nejakom "nutkavom" slove. Viem len, že si komplikovaný, odlišný, priam čudný. A si na to tak hrdý. Sám pátraš, prečo to tak je. Strácaš skutočnú slobodu na úkor tej slobody, po ktorej tak strašne bažíš. Chcel si, aby som nemala žiadne očakávania. No zabudla som sa spýtať, čo očakávaš ty. Mohlo to byť kľúčové? Myslím, že ja som nechcela nič. Jednoducho som ťa len mala rada. Neukradla by som ani kúsok z tvojej nezávislosti, netúžila som ťa zmeniť. Možno tam je pes zakopaný. Bojíš sa, že sa zmeníš sám, a tým sa staneš zraniteľnejším? Hold, taký je život. Všetci sa meníme. Zobúdzame sa už so zmenou. A ty sa radšej necháš zamurovať. Tvoj egocentrizmus občas nenachádza hranice a v tom bode sa to končí... Tam stojíš a ostávaš sám, skutočne opustený.
Každý deň kráčaš po tých istých uliciach. Žiadna tvoja sociálna rola, nech ju hráš akokoľvek dobre, nevystihuje to, aký si v skutočnosti, ako ťa vidím ja. V detailoch.
A možno je to všetko úplne inak. Dej sa odohráva mimo mňa. Tak mi aspoň neber moju smutnú rozprávku.
Neviem, či sa ťa dá milovať zblízka. Snáď len takto z diaľky. Asi to bude najlepšie. Ak je niečo nenaplnené, ostáva to horkosladké. Keď sa to naplní, zhorkne to.
Tak ako si bol na úplnom začiatku reálny, miestami ideálny, potom zas trochu reálny, teraz z teba ostal už len papierový príbeh.
A to je asi všetko, čo chcem povedať.
Komentáre