Zaklopala som druhýkrát. Nič. Nikto neotváral. Zvrtla som sa na päte v domnení, že už môžem vypustiť všetky vopred premyslené vety na úvod. Úvod si vždy premyslím, jadro sa vyvíja samovoľne a záver je vždy katastrofa, prinajlepšom komédia. Teraz už o nič nejde. Keď som pridala do kroku, akože už fakt idem, dvere sa otvorili. Zastala som a obzrela sa cez ľavé plece. Stál tam on. Ramenom opretý o zárubňu, ruky mal založené na prsiach a pobavený výraz v tvári. Ja som sa usmiala tiež. Avšak rozpačito. Keďže všetky svoje imaginárne poznámky som zahodila do koša, neostávalo mi nič iné, len vytasiť čokolády. Hlasno sa zasmial. Fúú. Pochopil to. Zložil ruky, chytil sa kľučky dverí a kývol hlavou, aby som vošla dnu. Opatrne som vkročila do chodby. Mierne som stuhla. Miernejšie.
„Ja som Henry,“ podal mi ruku.
„Hana,“ opätovala som mu podanie a pocítila ako ma pevne zovrel. Naše oči sa stretli, čo som rýchlo zrušila pohľadom na dlážku. Venovala som pozornosť našim dlaniam, ktoré sa stále dotýkali. Bežne v realite mohlo ísť tak zhruba o tri sekundy, no pripadalo mi to ako v spomalenom filme.
„Vlastne sa volám Henrich, ale všetci ma volajú Henry.“
„Ja som len Hana,“ usmiala som sa.
Pobral sa do kuchyne, vybral zo skrinky dva poháre na víno. Ostala som stáť v chodbe a pozorovala, ako otvára fľašu červeného vína a nalieva do pohárov.
„Prečo tam stojíš a nejdeš ďalej?“ obrátil sa na mňa a zdvihol obočie.
Poslúchla som, vyzula si tenisky a nasledovala ho. Prišla som si zrazu nenávštevná, len tak v teplákoch a bielom tričku. Sadli sme sa na gauč. Bol malý. Prinajlepšom dva a pol miestny, takže sme sa ocitli tesne vedľa seba. Nepomer našej blízkosti a času poznania. V živote sa mi vyskytuje len nepriama úmera. Čudné.
„Prečo si myslíš, že pijem červené víno?“ nadhodila som.
„A nie?“ zaskočilo ho to, „ak nie, tak mám aj biele, prípadne aj niečo tvrdé, ak by si chcela...,“ zarazil sa. Zmĺkol. Sledoval moju reakciu. Náhle sa mu krásne zdvihli kútiky úst. A obaja sme naraz vybuchli do smiechu. Najkrajšie dvíhanie ústnych kútikov, aké som videla. Stíchli sme, napili sa z pohára a akosi stratili niť, na ktorej sme sa dosiaľ poľahky kĺzali. Vtedy cítite to napätie. Keď je ticho. Nepozeraj sa mu do očí. Nesmieš. Hodila som jeden krátky pohľad. Počuješ? Nesmieš! To by ma totálne odzbrojilo. A hneď na začiatku? Tuším, že v Hrách o tróny bolo niečo o očnom kontakte v spojitosti s prienikom do duše. Tak to nie!
„Skoro sme zabudli na čokoládu,“ zapohotovovala som a začala sa prebárať obalom. Ešteže máme čo piť a jesť, ináč by som nevedela, čo s rukami a ústami. Dočasné alibi. Fakt iba dočasné.
Prehodili sme zopár informatívnych viet. Pinpongovo. O mne. O ňom. Je zvláštne, ako vás mozog nasáva informácie rôzneho charakteru, keď ste v emočnom vytržení.
Čo som sa dozvedela:
- Pracuje ako novinár alebo také niečo. Proste píše. (Presne som tomu nerozumela, v čom spočíva jeho práca, tak som si to zaokrúhlila po svojom.)
- Má 36 rokov. To som si zaokrúhľovať nemusela. (To by šlo.)
- Číta veľa odbornej literatúry. ( Hmmm... inteligentný. Bod k dobru.)
- Je slobodný. (Plných 10 bodov.)
Henry zrazu vstal a zamieril k počítaču. Bol tu priestor, aby som si ho mohla zozadu obzrieť. Je to úžasný pocit, keď môžem sledovať a nie som sledovaná. To snáď nie! Na zátylku mal vytetované 69. Veď to je moje číslo. Bolo to síce akosi ležmo, časť zakrývalo tričko, no predsa to bola 69. Znamenie! Toto číslo ma sprevádza celý život. No, celý život... všimla som si to až prednedávnom. V mojom dátume narodenia sa ukrýva 69, takisto je obsahom čísla občianskeho, dokonca aj v novom pase ho mám. A hádajte aké číslo má môj nový byt? Neuveríte. 69. Na monitore som videla, ako naťukal Digitally Imported. Obzrel sa za mnou dozadu a uistil sa, že ho sledujem: „ Aby tu miestami nevzniklo totálne ticho,“ žmurkol. Vrátil sa na gauč, tentoraz si sadol o kúsok ďalej odo mňa. Vravím, že nepriama úmera.
„Tak a môžeme pokračovať. Pýtaj sa ďalej, čo chceš.“
Mlčala som a nútila mozog, nech rýchlo v tomto okamihu upletie niečo súvislé, logické a s otáznikom.
„Bohužiaľ, už ma nič nenapadá,“ pozrela som naňho zúfalo.
„Mňa taktiež nič,“ zaútočil takým tým pohľadom, keď prižmúri oči, opäť zdvihne tie kútiky úst a vy ste v koncoch. Ako keď skočíte a už niet cesty späť, ani úniku, len sa necháte unášať okolnosťami bez vôle. Potom zavesil pohľad na stolík, kde stáli dva oba prázdne poháre od vína a rozhodol sa doliať. Zašiel do kuchyne pre fľašu. Tam ju totiž nechal. Mne už bolo akosi dlho sedieť. Postavila som sa, aby som si aspoň na chvíľu vystrela nohy. Zamierila som za ním. Akurát sa vracal s fľašou v ruke, keď sme sa stretli vo dverách . Stáli sme oproti sebe tak blízko. Nadýchli sa jeden druhého. Dva magnety by boli šuvix oproti tomu, čo sa odohrávalo v tej chvíli na prahu, medzi dvoma miestnosťami. Oprel ma o zárubňu. Okamžite položil fľašu na najbližšiu policu, vzal moju tvár do dlaní a sprudka ma pobozkal. Boli sme ako nestabilný zhluk častíc, naliehavý, nenásytný, bez hlavy a päty, s odlomenou ručnou brzdou.
Komentáre