Sobotné ráno ako vyšité. Zamrznuté, no popredkávané ťažko zarobenými slnečnými lúčmi. S ruksakom na pleciach som mierila na autobusovú zastávku. Stála tam ona. Tá, čo ma tak strašne nenávidí. Čakala a fajčila. Keď dofajčila podišla bližšie k spolučakajúcim na autobus. Venovala mi sto periférnych pohľadov – nepohľadov, o ktorých vedela len ona sama. Čím viac odvracala zrak, tým viac som to cítila. Poznáte to. Snažíte sa nepozerať, aby ste nedali navonok záujem a prejavili mámnahákovosť. Sústredíte sa na kontrolu pohľadu až tak, že strácate prirodzenosť pohybov a celé to vyznie hlúpo. Ústa zomknuté do jednej prísnej čiary a samonasierací výraz jej slnečných okuliarov hovorili za všetko. To sa už aj také dajú kúpiť? Ešteže nás sem-tam ošľahol akýsi slnečný lúč, aby mohla mať alibi na tie okuliare zakrývajúce polovicu ksichtu.
Nastúpili sme do autobusu. Každá si sadla takmer na opačný koniec, ale oproti sebe. Aby sme na seba videli. Nenásilne sme obkukávali jedna druhú. Aspoň ja nenásilne. Ona mi určite prepaľovala mozog laserovými lúčmi cez špionážne tmavé sklá. Zamerala som sa na jej blond prameň prevesený šikmo cez čelo a popritom rozmýšľala, prečo ma vlastne to dievča tak neznáša. Veď ma ani nepozná. Nikdy sme spolu neprehovorili ani slovo. Poznali sme sa neosobne. Sprostredkovane. Môže ma niekto nenávidieť sprostredkovane? Vystúpila som skôr než ona a zamierila do Tesca. Dostala som chuť na jahody. Keďže jahody nemali, kúpila som si škatuľku lentiliek.
Dve červené, jedna žltá, zelená a modrá....hmmm.
Lačne som ich pochrúmala. Moje raňajky. Vyšla som z nákupného centra a pomalým kľukatením som sa so slasťou predierala pomedzi slnečné paprsky. Bola to len moja chvíľa. Druhá dávka bola o čosi väčšia.
Zelená... zelená, tri červené, dve žlté a ružová.
Mysľou som bola stále pri tom dievčati s blond ofinou. Zhruba som poznala jej príbeh. Cez priateľov. Hoci nás spájajú isté „nebezpečné známosti“, na konkrétny dôvod jej detinského postoja ku mne som nevedela prísť.
Ahahoo, fialová.... a ružová...
Aké by to bolo, keby som sa jej prihovorila? Možno by sme prišli na to, že sme si podobné. Bolo jej ublížené? Ublížila?
Modrá, zelená, modrá, zelená...
Odtrhla som sa od lentiliek, od myšlienok a zahľadela sa pred seba. Ďaleko predo mnou kráčali dve osoby. Jedna modrá, ktorú viem recitovať naspamäť od začiatku aj od konca. Spätne, obrátene aj zrkadlovo. Druhá menšia čierna osôbka, ktorú poznám sprostredkovane. Zovrelo mi žalúdok. Tá jednoduchá čierna čiarka na chodníku premenila všetky moje lentilky na šedé. Myslím, že ju nenávidím. Príbeh sa reťazí. Keď som otvorila dvere môjho bytu na dlani mi ostali len posledné dve.
Červená a ružová.
Škatuľku som zahodila do koša.
Komentáre