HaSolitudo

„Nešla by si ku mne na pohárik?“

„Prečo nie?“ prehodnotila som priebeh celej pokojnej, pohodičkovej nedele. Ako upevnenie nášho kamarátskeho vzťahu by to nemuselo byť zlé. To bolo prvé, čo ma napadlo, ale pod touto vrstvou myšlienky bol fakt, že my dvaja kamaráti asi nikdy nebudeme. Hrať by som to nejaký čas zvládla, no vo vnútri by sa mi srdce plieskalo o orgány. Počkať. Veď už od  môjho „prečo nie“ som začala s hrou.  Mierili sme priamo k nemu.  Ja som bola taká nadšená jeho prítomnosťou, až mi mozog   spracovával podnety tak rýchlo, že som sa cítila ako Alica v krajine zázrakov padajúca tunelom. Nepamätala som si nič z tej cesty. Vyskytli sme  sa opäť u neho na gauči s pohárom vína v ruke. Červené víno? Zas? Asi to považuje za nejaký univerzálny kľúč k ženskej... duši.  Bez slova sme sedeli tvárou v tvár, civeli na seba a rozpačito sa uškŕňali. Inokedy mám kopu otázok, no v takýchto napätých situáciách, akoby ľudia prichádzali o zdravý rozum a konverzácia sa vezie v duchu ničoho. Pritom je toľko vecí, na ktoré by ste sa radi spýtali, však v tomto momente to nie je akosi vhodné alebo vás nenapadá ani jedna vec zo zoznamu.

„Prečo víno? A prečo červené?“ začala som.

„Ak nemáš rada červené víno, mala si povedať. Nalejem ti niečo iné?“

„Nie, nie... je to v pohode. Ja  som len  zvedavá, prečo tá náklonnosť práve k tomuto,“ zdvihla som pohár na ukážku a odpila si.

„Neviem, asi sa mi to zdá na takéto príležitosti najvhodnejšie,“ tentoraz zdvihol obočie takým spôsobom, akoby sa chcel uistiť, či postupuje správne. Je milé mu v očiach vidieť miernu neistotu.

„Na takéto príležitosti? A aká je táto príležitosť?“

Šach! Šach! Šach! Dobre mi nahral. Viem, kam mieri. No som zvedavá, čo mi odpovie.

Chrapľavým smiechom potvrdil, že obaja tušíme, že o čo tu reálne ide.

„ Nooo... na tieto príjemné kamarátske konverzácie, predsa,“ zdôraznil kamarátske.

„Zvykneš mať veľa kamarátskych konverzácií?“

„Záleží od možností, ktoré sa mi naskytnú.“

„Jedná sa o náhodné možnosti?“

„Málokedy sa odohrajú takéto náhody. Zvyčajne ide o ziniciované možnosti.“

 Tak toto nepotrebuje  komentár. Debil. On to snáď robí naschvál. Hrá to na úprimnosť? Alebo sa takto v dnešnej dobe zvyšuje index príťažlivosti? Keby som bola vo filme alebo seriály, vstala by som a hrdo odkráčala domov. Prípadne v o niečo dramatickejších retro scénach by som mu mala ten pohár vína vyfľusnúť do tváre a tak odísť. Ale ja som sa nepohla. Tuhla som ako čokoládová poleva v chladničke. Stehná mi dreveneli. Cítila som, že ide do tuhého. Spomenula som si na Van Goghovo ucho,  ...keď náhle celkom strácaš reč a zostávaš aj keď chceš ísť preč. Henry ma hypnotizoval nepretržitým pohľadom tak,  že som nevedela, kde je sever. To nie je fair play. Čakal na okamih, kedy budem v dostatočne hlbokej hypnotickej fáze, aby som už nič nemohla spraviť mimo jeho  písaného manuálu. Naklonil sa ku mne a spočiatku sa letmo dotkol mojich pier perami. Akoby si pýtal povolenie. Ale to v jeho prípade bola len básnická otázka, na ktorú si odpovedal sám. Čoraz prudšími pohybmi si zo mňa bral stále väčší a väčší kusisko. Až kým mu nezazvonil telefón.  Vo filme by to zazvonenie malo prebiehať tesne, veľmi tesne pred tým bozkom, no usúdila som, že toto je riadne nepodarený film. Siahol po  hučiacom telefóne, ktorý sa vďaka vibrovaniu vykrúcal na konferenčnom stolíku. Z môjho ženského uhla pohľadu som na ňom videla blikať práve ženské meno.

„Prepáč, musím to vziať,“ povedal mi.

A aj tak spravil. Presunul sa do kuchyne a privrel za sebou dvere.  Ja, Agent 069, uši mám dobré, ale aj tak som nepočula presne, o čom sa rozprávajú. Len útržkovito sa ku mne donieslo, že sa dohovárali na spoločnom stretnutí. Dnes večer. V zmysle -  kedy sa jej dá uvoľniť, ona pravdepodobne naliehala, on jej sľuboval, že príde a tak. To ma už ozaj naštvalo. Ukončil hovor, zložil a vrátil sa ku mne.

„ Bohužiaľ, večer budem musieť niekam ísť, niečo vybaviť. No dobrá správa je, že ešte máme nejaký ten čas pre seba. Keďže som už na nohách, skočím si ešte na WC,“ veselo žmurkol akoby nič. Hneď, ako sa táto osôbka na tú chvíľu porúčala, v stave čistej nasratosti som vytiahla  z kabelky kúpený PERSEN forte, rozlúskla tri kapsulky ako čarovné oriešky a nasypala mu obsah do pohára s vínom. Oba poháre som doliala do plna, nech sa to stratí vo väčšom množstve. Jedným a pol kroka som sa šuchla do kuchyne pre čajovú lyžičku, rýchlo zamiešala a vrátila ju späť na miesto. Nestihla som sa zamýšľať nad tým, či na to príde. Proste sa tak stalo. Henry sa vrátil nažhavený na pokračovanie v scenári.

„Doliala som,“ ústa sa mi zvlnili v úškrne.

Pozdvihla som „čašu“ a spotrebovala veľký dúšok vína na jeden šup. Henry urobil to isté. Odpil si takmer polovicu z obsahu. Možno na urýchlenie situácie, pretože tým telefonátom sme sa dostali na úplný začiatok toho, o čo mu celý čas ide. Vyzeral, že zatiaľ jeho chuťové bunky nespoznali žiadny výrazný rozdiel. A už som len potrebovala to celé poriadne natiahnuť.