„No ty kokso,“ pozrela som sa na zamazaný uterák, ktorý som dostala vo dverách hneď, ako sme prišli, „budem ti ho musieť oprať.“
Keď sa Michal zahľadel na šedú fľakatú spúšť, uškrnul sa.
„To si ho už rovno môžeš vziať. Mimochodom, tiež mám doma práčku.“
„Ale to je moje dielo, tak sa patrí, aby som ti ho vrátila v pôvodnom stave.“
Ešte raz sa naň kukol a skrivil obočie: „To už do pôvodného stavu nedáš. Aký čaj si dáš? Mám takmer všetky,“ šikovne prehupol na novú tému a už šramotil v kuchyni.
„Nechám to na teba. V čajoch sa nevyznám. Hlavne nech je horúci.“
„Tak ti spravím taký, na ktorom si pochutíš.“
Michal mal obrovský byt. A krásne zariadený. V tom isto musela byť ženská ruka, aj keď vyzeral chlapsky chladne. Všetko pôsobilo tak novo. Jednoduché, čisté línie. Neskutočne presvetlené miestnosti podčiarkovala farba nábytku, biela a šedá, v kombinácii s drevenými doplnkami, to malo obývateľný nádych. Jediné, čo tu neladilo, bol veľký pingpongový stôl takmer uprostred obývačky. Ten som si všimla ako prvý. Obývacia miestnosť bola taká obrovská, že by sa tam okrem pingpongu zmestil aj biliard. Uvelebila som sa na gauči a obdivovala to všetko, hoci takéto veľké byty nie sú pre mňa. Prinajlepšom, stratila by som sa tu a východ našla tak o týždeň, v práci by som opäť musela klamať, že som ochorela. Dobre by sa tu natáčalo pokračovanie Vreskotu. Zúfalá obeť by po vrahovi hádzala tie krásne kuchynské stoličky a z princípu sa systematicky zamykala v každej z tých miestností namiesto toho, aby utekala von, preč z domu. Keby tu bolo schodisko, bežala by hore schodmi. A potom, bohužiaľ, všetky dvere by boli nemilosrdne rozsekané akýmsi vražedným nástrojom...
„Čo je to?“ vopchal mi pod nos niečo náramne voňavé.
„Spomienky na Afriku.“
„Tvoje spomienky na Afriku?“
„Nie, tak sa volá ten čaj.“
„To je čaj?“ vyzeralo to totiž ako káva s mliekom.
„Len ochutnaj a zabudneš na všetko.“
„Presne to potrebujem. Znieš ako reklama. Aspoň prázdne sľuby, hehe.“
„V tom som dobrý,“ uškrnul sa.
„Pracuješ v reklamke?“
„Nie, prečo? Ty áno?“
„Ale kdeže... ja som v školstve. Matematika,“ zatvárila som sa zúfalo.
„Minister školstva, teší ma,“ so širokým úsmevom mi podával ruku. Prvé stotiny sekundy som ostala zmätená, že mi niečo ušlo v politickom dianí, takmer som mu tú ruku podala, no v konečnom dôsledku mi došlo, že si zo mňa strieľa.
„No tááák, povedz mi pravdu. Čo robíš ty?“
„Podnikám. Reality. Skupujeme, predávame, prenajímame... a tak.“
„Má všetko legálny priebeh?“
Michal sa zasmial nad mojou otázkou, zdvihol dlane na znak pravdovravnosti a prikývol.
Zrazu sa ku mne niečo doplazilo. No... ono sa to plazilo pravdepodobne už dlhší čas, ale ja som si to všimla až teraz.
„A čo je toto?“ vypleštia som oči.
„Testudo hermanni.“
„Ako?“
„Ešte si nevidela korytnačku?“ pokýval neveriacky hlavou Michal.
„Ale áno. A nevyschne to? Nemá to byť vo vode?“
„Táto je suchozemská. Aha, tam ma terárium,“ ukázal prstom do druhej miestnosti.
„Tak dobre, keď vravíš,“ usmiala som sa, sklonila k nohám a opatrne pohladkala korytnačku po pancieri.
„A pozor na prsty! Je všežravá,“ uškrnul sa.
„Na mne by si veľmi nepochutila, obzvlášť prsty nemám príliš chutné, predpokladám. No v mrazničke mám rybie prsty. Môžem jej doniesť.“
„To by bolo skvelé. Miluje všetko v trojobale,“ poznamenal ironicky. Určite to bola irónia. No dúfam. Lebo, viete, väčšinou neviem, ale tentokrát mám také dobré tušenie, že som to rozpoznala.
Po chvíli sme Testudo hermanni akosi prestali zaujímať, otočila sa nám zadkom a pobrala sa neznámym smerom na pre ňu dlhú púť. Môj zrak spočinul na pingpongovom stole.
„Nezahráme si?“ kývla som hlavou na majestátny kus nábytku uprostred. Michala moja športová ponuka očividne prekvapila. To ešte netuší, že v tomto som fakt majster. Trénovala som celé detstvo s bratrancami.
„Ak rada prehrávaš, tak poďme na to.“
„Nefandi si. To sa ešte uvidí, kto z nás dvoch bude plakať nad rozpučenou pingpongovou loptičkou.“
„Ale no, to až takto? Si nejaká drsná.“
„Nekecaj a podávaj!“ stála som oproti nemu, celá naštartovaná, pripravená vyhrať. Ja, rovnocenný súper, nohy rozčapené, oči prižmúrené. Nastal čas sa koncentrovať.
Komentáre