Henry sa neozval. Tridsaťšesťkrát mi to oznámil môj pohľad na tichý displej počas dňa. Šla som cez námestie. V únave popoludnia sa rozplývala smutná ťahavá melódia pouličného huslistu. Bolo to to najdojímavejšie, čo som kedy počula. Taká známa melódia. No nevedela som, ako sa volá. Takmer pršalo. Chýbalo možno deväť percent k tomu, aby to šedé nebo vybuchlo a rozlialo sa po meste. Všetko, čo som dokázala v tú chvíľu vnímať, so sebou súhlasilo. Súhlasilo s mojim vnútorným nepokojom. Jednotlivé komponenty zapadali do sentimentálneho momentu. Zrýchlila som krok. Aj keď som si nebola istá, či ísť domov. Musím niečo spraviť. Vnútro mi ide zhorieť. Ale volať nesmiem. Ria povedala. Keďže sa často neviem spoľahnúť na svoj úsudok v sociálnych situáciách, musím ju počúvnuť. Dať na jej radu. Neviem vychádzať s ľuďmi. Nenaučila som sa to? Prečo mi to nejde tak jednoducho ako ostatným? Dá sa to naučiť? Komunikovať ma stojí veľa energie. Tak sa veľmi neunúvam, keď nemám záujem. Ako som sa vzďaľovala od námestia, tá melódia postupne unikala, no ešte stále som si ju pohmkávala. Viem, že ju o chvíľu zabudnem. Tak strašne som si ju chcela zapamätať, no stačí, aby prišla myšlienka narušiteľka a je to preč. Začalo poprchávať. Bolo to preč.
Blížila som sa k mojim vchodovým dverám. Automaticky som šmátrala v mojej hlbokej taške a lovila kľúče. Vždy mi to trvá nehorázne dlho, kým ich fakt nájdem, preto si v hľadaní dávam náskok už z veľkej diaľky. Jedným očkom som kukla na vchod číslo 15. Ale len jedným.
„Niekto vás tu dnes hľadal, slečna,“ oznámila mi pokojne z okna susedka.
Ááá, tetuška. No jasné. Tá vie všetko. Pouličné spravodajstvo. Takmer som ju ani nezaregistrovala. Odkedy tu bývam, stala sa súčasťou okenného rámu. Niektorí ľudia na dôchodku sa dostávajú do pozície špiónov na plný úväzok.
„Áno? A neviete kto?“ zapálil sa vo mne plamienok nádeje. To určite musel byť Henry.
„ Nooo, akýsi mladý muž vám vyzváňal. Asi pred hodinou. Ale neviem kto. Nepýtala som sa. Zas nemusím vedieť všetko,“ povedala na obranu a so zošpúlenými ústami pozrela nahor, priam urazene.
Rýchlosťou svetla som pribehla k vedľajšiemu vchodu a zvonila. Vtom som si uvedomila, že pácham totálne harakiri, keďže nemám pripravené, čo poviem. Kocky sú hodené. Stepovala som na mieste. Nikto sa nehlásil. Ani šum. Asi nie je doma. Odkráčala som k trinástke s pokojom v žalúdku a miernym sklamaním.
Doma som hodila ešte posledný pohľad na displej mobilu a zbadala, že mi prišla smska. Teraz už „faktže“ len so stotinovou štipkou nádeje. Sľubujem. Ahaa. Tomáš. Môj brat. Písal, že bol za mnou, ale nebola som doma... hmmm, klesla som na duchu ...a že sa mám ozvať. V tom momente ma vôbec nezaujímalo, čo chcel.
Zahodila som mobil opäť do tašky a otrávene klesla na stoličku. Nahodila pyžamový outfit, otvorila fľašu vína a pustila si srdcervúci doják The Vow, čo sa na mňa vôbec nepodobá, no situácia a moje psychické rozpoloženie si pýtalo svoje. Nešla som skôr spať, kým som nedorazila celú fľašu. Do dna. Keep bleeding... keep keep bleeding.
Ráno bolo neobvyklé. Nie tým, že by mi inak vyzváňal budík. Aj keď mi to dralo uši o čosi viac ako inokedy. Zobudila som sa s tým, že musím niečo zmeniť. Nevedela som však presne čo. Do okien sa mi predieralo slnko. Akoby ma chcelo osvietiť. Znamenie. Zavolala som do práce, že dnes neprídem, pretože som ochorela. Črevná chrípka by mala byť dostačujúcim dôvodom, prečo neprísť. Z bolesti duše by ma asi nikto neospravedlnil. Na Slovensku ti v práci neuznajú ani klinickú depku. A ja som nebola od toho ďaleko.
Potrebovala som vedieť, ako sa veci majú. Aspoň nakuknúť do situácie. Ostala som ležať v tichu. Rodinka bývajúca nado mnou počuteľne odchádzala do práce a do školy. Vždy tak nesmierne trieskajú dverami. Následne trojminútový krik na chodbe, zvážanie výťahom hore–dole a opäť ticho. Už odišli. Chavalabohu. Zrazu ma niečo napadlo. Lepšie povedané zostatkovému alkoholu v mojom tele niečo napadlo. Vzala som spoza dverí rozkladací schodíkový rebrík, ktorý som si požičala od domovníka, keď som maľovala steny. Už dávno som ho mala vrátiť. Ešte dnes ho vrátim. (Zabudla som). Nemotorne som sa s ním dotrepala na balkón. V pyžame. Krásny slnečný deň. V dohľade žiadny svedok, žiadny špión, bohapusté pracovné ticho. Pokiaľ boli moje geometrické výpočty správne, malo by to ísť poľahky. Ešte raz som sa poobzerala navôkol, či ma nikto nevidí. Totiž v pyžame som bola ešte nápadnejšia. A tak som išla na to. Trvalo mi trochu dlhšie, kým som našla rovnováhu. Výšky sa nebojím. Výšky sa nebojím. A zas, nie je to tak vysoko. Čím som stúpala vyššie, tým menej stability moje nohy pociťovali. Keď som už bola v dostatočnej výške s pomerne veľkou výchylkou, nasledovala tá najťažšia časť. Mám to už len vo vlastných rukách. Doslova. Vo chvíli zdolávania zábradlia som prišla na to, že to bol ten najhlúpejší nápad na svete, no podarilo sa. Ocitla som sa na balkóne tretieho poschodia u susedov. Následne som preliezla na Henryho balkón, ktorý sa s ním spájal.
Trochu som nakukla. To bol aj pôvodný plán. Javilo sa však, že nie je doma, a tak som skúsila, či sú posuvné presklené dvere zaistené. Neboli. Žeby zabudol?
Komentáre