Vošla som dnu. Pomaly. Opatrne. Nevidela ani nepočula som známky žiadnej existencie, či už ľudskej alebo zvieracej. Ohrozujúci element v podobe Henryho alebo nejakej tej jeho zatajenej družky neprichádzal ani zľava ani sprava. Misia môže začať. Po stopách... Veď ani neviem, čo hľadám. Niečo, čo by mi prezradilo viac. Viac o ňom, o jeho živote? O mne? Začala som sa zameriavať na detaily. Podišla som bližšie k hniezdočku a skúmavým okom si prezerala kúsok po kúsku. Zastavila som sa pri flakóne s jeho parfémom, otvorila ho a zhlboka sa nadýchla. Známa vôňa mi pripomenula minulú noc. Tá bola tak vážne minulá, že snáď ani nepatrila do tohto sveta. Vynoril sa mi ten istý pocit, len som nevedela popísať aký. Ani zďaleka. V tú chvíľu som chcela dosiahnuť to, o čo sa pokúšal Jean Baptiste Grenouille v príbehu vraha. Zachytiť vôňu. Uchopiť ju aj so všetkým tým okolo. Absorbovať spomienku a prostredníctvom vône si ju vyvolať plnými dúškami v rovnakých pocitoch a farbách ako v ten jediný odohrávajúci sa moment. Vrátiť čas. Vrátiť sa späť do minulého okamihu vďaka pachovej stope. Pátrala som ďalej. Ani známka po podozrivom predmete, ktorý by mu nepatril. Všetko stručne mužské. Všetko jeho. Žiadne stopy inej ženy, dokonca ani v darčekovej podobe. Avšak neostala tu stopa ani po mne. Moje telefónne číslo už nebolo na mieste, kde som ho zanechala. No tiež nebolo nikde inde. Radšej sa už tým viac nebudem zaoberať. Posteľ bola precízne ustlaná. Natiahla som sa po celej jej dĺžke a šírke. Určite som dokonale splývala s hnedými tónmi perín. Horizontálna poloha mi priniesla dokonalé uvoľnenie. Snažila som sa vypustiť všetky myšlienky, no nikdy sa mi to tak úplne nepodarí. Každú lenivú chvíľku som predlžovala ešte o ďalšiu a ešte ďalšiu lenivejšiu chvíľu, až som skoro zaspala. Strhla som sa a moja len dočasne nezakalená myseľ priniesla uvedomenie si miesta pobytu. Odcupkala som do krásnej luxusnej kúpeľne. Na poslednej návšteve som si ju dostatočne nevychutnala. Iba čo som vtedy nahliadla. Čierno – biela kombinácia jej dodávala akýsi chlad, no predovšetkým eleganciu. Táto miestnosť bola jednoznačne najkrajšia z celého bytu. Fascinoval ma lesk čiernych obkladačiek a tá úžasná veľká vaňa. Zapchala som odtok a sprudka pustila horúcu vodu. Keďže niečo ako pena do kúpeľa bolo v nedohľadne, siahla som po jeho šampóne. Tuším je to šampón. Ovoňala som. Šampón mužského charakteru. Kúsok som naliala do vane a hneď to začalo peniť. Takýto kúpeľ mi určite dobre padne. Tak som sa vžila do situácie, až som úplne zabudla, že sa nenachádzam doma, zhodila som zo seba, čo som mohla a nahá sa ponorila do horúcej vody. Každou slastnou minútou som postupne chladla spolu s vodou a hedonicky som si to užívala bez najmenšieho pohybu. Keď tu zrazu zazvonil zvonček. Neskutočne ma strhlo. Až voda vyšplechla z vane na zem. Dočerta. Čo teraz? Stŕpla som. Srdce mi prudko bilo. Ostalo ticho. Druhé zvonenie sa neudialo. Ešte chvíľu som čakala. A nič. Henry to byť nemohol. Začala som racionálne uvažovať. Ten by si otvoril rovno kľúčmi. Žeby poštárka? Letáky? No nič. Vytriezvela som. Je načase ísť. Keďže nasledujúce minúty som nepočula nič podozrivé, trochu mi odľahlo. Narýchlo som odstránila všetky stopy mojej existencie a prítomnosti v tomto byte, vrátane mokrého kúpeľa. Vyšplechnutú mláku som utrela akousi nájdenou handrou a zminimalizovala dôkazy. Vrátila som sa presne tou istou cestou, akou som prišla. To som ešte netušila, že zliezanie bude horšie ako vyliezanie. Kým som pristala na pevnej domácej pôde, viackrát som sa videla ako minimálne dolámaná ak nie mŕtva, romanticko- tragicky ležiaca pod balkónmi.
Opäť zazvonil zvonec. Tentoraz u mňa doma.
„Čo je to s tebou? Nedvíhaš telefón. Neozývaš sa,“ vrútil sa mi do bytu Tomáš s nahnevaným a zároveň starostlivým výrazom.
„Som v poriadku,“ odvetila som stručne.
„Mama je na prášky. To jej nevieš aspoň zdvihnúť?“
Pozrela som sa na neho otrávene. Nemám rada, keď má takéto kázne. Zakaždým. Hoc je starší, nemusí neustále vyjedať všetku múdrosť sveta. Ostatným už nič neostane. Mal byť radšej farárom. Ale neviem si to tak celkom predstaviť s tými jeho avantúrami so ženskými...
Radšej som mlčala. Zvyčajne sa s ním pustím do slovnej prestrelky, najprv mu vynadám do debilov, zvrtnem podstatu hádky na niečo nepodstatné, poukážem na jeho neúspešnosť v citovej oblasti... Však, čo mi chce on radiť, keď nedokáže nadviazať žiadny citový vzťah so ženou. Strach z intimity sa to volá. Tak. Hľadela som neho a púšťala si v hlave to svoje. Nemám energiu sa brániť. To by bolo stále o tom istom.
Ešte niečo rozprával, no nevnímala som ho. Pripadal mi ako komická postavička zo sitcomu, keď blahodarne vypnete zvuk. Bla, bla, bla. Vzala som do rúk môj telefón. Osem neprijatých hovorov. Päť od mamy, tri od Tomáša.
„A prečo nie si v práci?“ zháčil sa, čím automaticky prerušil monológ.
„Dnes som sa na to necítila.“
„No toto, tak to sa niekto má, neísť do práce, keď sa na to necítim,“ podsunul uštipačne.
„Prestaň, vážne mi nie je dobre!“
Vtom zas zazvonil vchodový zvonec. Mierne som odhrnula záves, ostré denné svetlo mi udrelo priamo do očí. Opatrne som vykukla z okna a na trávniku poskakoval mimozemský človiečik. Ria. Ako vždy, jej tvár sa usmievala od ucha k uchu. Závidím jej ten neustály optimizmus. Zahliadla ma a začala mávať. Najprv jednou rukou, a potom oboma naraz. Čo je to dnes? Deň otvorených dverí?
Komentáre