Je 9.00, píšem si do zápisníka...
Sedela som v neďalekej kaviarni oproti môjmu paneláku, popíjala latté a nastavovalo tvár slnku. Keď zavriem oči, tak je skoro leto. Aspoň také predstierané. Totiž za mojimi slnečnými okuliarmi prebiehala len príjemná jeseň a desivé ticho rána. Klobúk na hlave mi dotváral dokonalú maskovaciu frizúru. Číhala som.
No stále sa nič nedeje..., zapisovala som ďalej, už viac- menej z nudy. Snažila som sa zaujať aspoň moju kávu, keďže som okolie nezaujímala, no ona sa tvárila tiež tak akosi mútne. Opäť som nadobudla štádium neviditeľnosti. Klasické pokojné nedeľné ráno. Kaviareň bola takmer prázdna. Pri najbližšom stole sedela staršia pani popíjajúca presso s mliekom, čítala popritom akýsi časopis a v rohu zas sídlila hlučnejšia partička asi študentov. Prevažná väčšina z nich bola ženského pohlavia a všetky s cigaretou v ruke, samozrejme, jediný mužský gén sediaci pri ich stole neprodukoval žiadny dym, ostal len pri káve. Za presklenou stenou sa dranatizovala krásne filmová paneláková panoráma, do ktorej sem – tam vstupovali nejaké tie postavy a odohrávali práve svoj autentický príbeh. A hlavný hrdina môjho scenára sa ešte neobjavil. Sklenený pohár som mala takmer prázdny, ostali len obláčiky peny, ktoré sa každú chvíľu mali zmeniť na posledné kvapky kávy. Čas bežal, žiadny zaujímavý dej neprebiehal a ja som sa začínala fakt nudiť. Už ma ani nebavilo odpočúvať cudzie rozhovory, čo zvyčajne robím. Zahľadela som sa do neurčita, keď zrazu vyšiel von. Henry. Sám. 10.22... pozrela som sa na hodinky a rýchlo to načmárala do zápisníka tam, kde už pribudli nejaké tie umelecké perové ornamenty. Latté som predtým, našťastie, zaplatila vopred, hodila do seba už tekutý zvyšok, uistila sa, že mi klobúk drží na hlave a plní svoju funkciu, nasadila slnečné okuliare a vyrazila za ním. Musela som riadne pridať do kroku, aby som ho nestratila a dodržiavala primeranú sliedičskú vzdialenosť. Smeroval do mesta. Ostro som sledovala jediný svoj cieľ, nič iné som okolo seba nevnímala, bála som sa vôbec žmurknúť, aby mi nezmizol.
„Dočerta...,“ na poslednú chvíľu som zachytila bruškami prstov klobúk, ktorý by sa pobral radšej s vetrom kadeľahšie, než so mnou absolvoval túto náročnú púť. Dosť nepohodlné, celkovo aj pri minimálnej nepriazni počasia. Zahol za roh. Zišiel mi z dohľadu. No nič. Pár sekúnd neistoty prežijem, kým dorazím do smerodajného bodu. Tak trochu som pobehla, opatrne zastala, či ma náhodou nezahliadne a nakukla za stenu múru. Aááá, tu ho máme. Nástup na dráhu. Opäť zacieľujem. Henry mieril k supermarketu. To som mohla predpokladať. Tak jednoducho a tak rýchlo vošiel dnu, že keby som chvíľočku zaváhala, nebola by som si istá jeho stopou. Bola som ešte pomerne ďaleko, takže sa v budove poľahky stratil ako ihla v kope sena. Veď on tam niekde bude. Na prahu dverí som boj so vzpierajúcim klobúkom vzdala a zložila ho do tašky. Tmavé okuliare na pol ksichtu mi ostali verné a k tomu som pribrala ďalší maskovací manéver – nákupný košík. Stačil len taký malý. Prvoplánovo som zamierila k pečivu. Všade sa motalo plno ľudí, ale Henry nikde. Tápala som v uličkách a identifikovala jednotlivé vône či pachy. Keď už som tu, tak si nakúpim čosi poriadne na jedenie. Variť síce neplánujem, ale môj žalúdok by niečo teplé zniesol. Hodila som do košíka pár kúskov žemlí. Rýchlo a bez rozmýšľania, pretože som sa sústredila na Henryho nebadajúcu existenciu. Postupne som asociovala podľa regálov. Mäso, šunka, párky... Párky si vezmem. Teplý obed s 89% podielom mäsa. Môže byť. Zahla som k zelenine, nech mám aj iné zložky stravy. Paradajky budú stačiť. Hneď som si brala jedno balenie. Do nosa sa mi dostávala zmes ovocia a zeleniny, v konečnom dôsledku som cítila čerstvosť. Zbadala som ho. To nie je možné! Vlastne je. Musí to niečo znamenať. Ale za úplnú náhodu to teda nemôžem považovať... Stál pri regáli s mliečnymi výrobkami a čítal zloženie jogurtu, pravdepodobne. Ak to nebola smotana. Fajn a čo teraz? Idem za ním? To som nepremyslela. Chcela som si nechať čas na uváženie, tak som ho regálovo obišla z druhej strany, aby som si doplnila obed horčicovou príchuťou. Zároveň som fixovala uličku, kde sa Henry nachádzal. Hmmmm, kremžskú či obyčajnú? Doriti, tak sa rozhodni už! Vzala som kremžskú v akcii a skontrolovala, či je môj objekt tam, kde bol. Zmizol. Čo to dofrasa... kedy... . Obehla som všetky uličky, dokonca aj pokladne. Nenašla som ho. Vzdala som to. Mala som si prečítať príručku správneho stalkera. Pokračovanie, bohužiaľ, nabudúce. Zamierila som k regálu sladkostí. Chcela som čokoládu ako poslednú dištanciu a na výbere som si nechala záležať.
„Hana?“ zaťukal mi niekto zozadu na plece. Neskutočne som sa zľakla, až so mnou podskočilo. Ako je to s tým svedomím? Asi ho nemám tak úplne čisté. Otočila som sa a doširoka roztvorila oči.
„Čo to malo včera znamenať?“ pozrel na mňa Henry podozrievavo so štipkou pobavenia.
„Chceš povedať, že si mi tú náušnicu nenašiel?“ hrala som sklamane.
Sklonil hlavu nabok, zmraštil obočie a úškrnom mi dal najavo, že sa už nemusím snažiť. Neveriacky pokrútil hlavou. Prekukol ma.
„Tak, čo si naozaj chcela?“
Áááá, som v riti.
„Jaaa... neozval si sa,“ zhlboka som sa nadýchla, nadvihla plecia a s výdychom ich prudko spustila dole k zemi ako Rachel McAdams s kuframi v oboch rukách v záverečnej scéne v Zápisníku jednej lásky. Ja som však namiesto batožiny imaginárne zhadzovala nabalené klamstvá, pretože nákupný košík som pustiť z rúk nemohla. Nebolo by to fér voči tým potravinám.
Komentáre