HaSolitudo

     Nedalo sa vydržať. Ani vonku, ani v byte. Ani v duši. Hlavne nie v duši.  Tak  sme vyrazili do ulíc. V tichosti.  Po dlhej dobe sa na mňa zadíval a oslovil ma tak ako kedysi, mäkko a dôverne, Paula. Posledné letné noci dostávali také vysoké horúčky, že aj tá najjemnejšia látka sa túžobne prisávala na  moje spotené telo. Kráčali sme  popri sebe. Snáď tajne? Všetko bolo tak neuveriteľne prirodzené, akoby sme to robili každý deň. Zapĺňali sme dlhoročne poctivo budovanú komunikačnú dieru. Každý z nás strieľal ohrozujúcou otázkou a rovnako sa aj otázkou bránil. Tichý boj. No to nespýtané mi vyciciavalo dušu.

„To sme na konci sveta?“ obrátila som sa na neho, keď sme zastali. Rozhliadla som sa  v tme.

„Sme len na konci ulice,“ usmial sa.

„Ešte som tu nebola,“ pripadala som si ako v inom štáte, v inej krajine, no v podstate mi v tej chvíli to bolo úplne jedno, kde som.

„Akože si tu ešte nebola, veď je to pár krokov od tvojho bydliska?“

Na znak nevedomosti som mykla plecom. A už sa mi viac nechcelo rozprávať. Túžila som sa zamerať na každý viditeľný detail jeho tváre, ktorý bol zasiahnutý pouličnou lampou. Ani ten prd som nevedela pustiť cez vedomý filter. Jednak ma rozptyľovalo to ticho, ktoré poľahky mohlo prezradiť tlkot môjho srdca a jednak ten bodrel v mojej hlave by neustriehol nik. Sadli sme si na múrik. Ten bol úplne ponorený v tme. Neobsahoval ani minimálne čiastočky svetla. Pocit prehriateho kameňa na holom zadku bol príjemný. Pre mňa. On po tom, ako si sadol, sa mierne opäť postavil. Nikdy som u neho nevidela úplne rýchly pohyb. Až na jeden. Keď ma bozkával...  a tak. Tak nenásytne. Všetko, čo by sme zaradili do kategórie rýchlej reakcie, on predviedol spomalene. Z kontextu ho vytrhla prítomnosť pozostatkov akejsi žuvačky. Z vrecka letných šortiek vytiahol papierovú vreckovku. Utrel inkriminované miesto a zas si sadol. Bližšie ku mne.    

To čaro večera sme umelo vraždili zbytočnými slovami. Čím je nedostatok kontaktu dlhší, tým je moja myseľ viac vzdialená od reality.

Sedeli sme pri sebe tak blízko, no stále nás niečo imaginárneho oddeľovalo. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône. Žuvačka a korenistý sprcháč.

„Povedz mi niečo, čo o tebe ešte  neviem,“ začala som.

„Myslím, že vieš všetko. Poznáš ma aj duševne, aj telesne,“ zdôraznil to posledné slovo a zasmial sa.

„Práveže mám pocit, že ťa viem málo. Niečo mi uniká.“

„A ty vieš povedať v tomto momente niečo o sebe?“ obrátil kartu.

„Nič originálne, v tomto momente,“ uškrnula som sa.

Vzal do dlaní kúsok z mojich letných šiat a ochutnal jemný materiál bruškami prstov.

„Dúfam, že pod tým niečo máš.“

„A keby som nemala?“

„Dopadlo by to zle.“

„Neustále to dopadá zle.“

„Alebo to len padá.“

„Možno by to nedopadlo zle, len by to dopadlo. A to je horšie.“

„Nerozumiem. Prečo?“  spýtal sa.

„Pretože sme dlhé roky stále na tom istom. Stále to  len akosi existuje. Neutrálne. A ja sa neviem emočne posunúť inde. Ale to by si asi nepochopil.“

Mlčal. Nebola som si istá dopadom informácií do jeho prijímača. Často mám pocit, že rozprávam, rozprávam a ľudia ma nepočujú. Až ma občas prekvapí, že si tie moje slová aj pamätajú. Tak radšej píšem.

„Vysvetli mi prečo tu tliachame takéto somariny,“ nedalo mi.

„Lebo sme to my. Namiesto toho, aby sme už minimálne hodinu šukali, masochisticky sa tu o tom rozprávame,” narovinoval.

„Masochizmus. To ma vystihuje“, napadlo ma, „so štipkou sebadeštrukcie.“

Nutne to chcelo pauzu. Tak sme na chvíľu stíchli. Ja som obrátila zrak do neba a v hlave odfotila obrázok. Konár a za ním kopec smutných hviezd. Presná ilustrácia tejto dnešnej noci. Aké výstižné, pomyslela som si.

Tichú tmu prerušilo akési blížiace sa auto. Bolo policajné. Zastalo neďaleko nás. Z oboch dverí  vyšli uniformovaní muž so ženou. Synchronizovane. Dokonca aj zabuchli dvere synchronizovane.  Pomalé kroky sa blížili k nám. Boli čoraz hlasnejšie. Obaja sme nemo pozorovali prichádzajúce postavy. Policajtka zapla baterku a ladne ňou blúdila medzi stromami. Jej mužský kolega spravil to isté, ibaže si vybral druhú stranu ulice. Napokon sa obe baterky v pomernej blízkosti stretli s našimi tvárami. Prichytili nás. Baterky. Prižmúrila som oči a cítila, ako mi to svetlo baterky spaľuje zrak, nahlodáva mozog. Dokonca  mi vidí až do žalúdka a listuje v mojich myšlienkach. Obviňuje ma z to, čo cítim a odklepáva môj trest. A ja som v tej chvíli premýšľala, kto je na vine. Odsúdená som už bola.