„Máš už skoro tridsať a ešte stále nie si vydatá, ani len zadaná. Hana, nie si ty lezba?“ spomenula som si, ako na mňa spustila moja moderná matka prednedávnom.
„Mama, ty mi nerozumieš,“ prevrátila som na ňu oči.
Ako tak civím do zrkadla, vidím, že ich mám strašidelne obrovské. Tie oči. Obrovské a hnedé. Pleť ostala opálená ešte z leta. To je dobre. A mám plné pery po otcovi. Až príliš plné. Také smiešne. Ako černoško. Vravia mi, že som veľmi atraktívna. Že by som stála za hriech. Dnes sa mi to však akosi nezdá. Ešte chvíľu som sa pozorovala v zrkadle nového bytu. Nedávno som sa nasťahovala. Konečne niečo moje. Malé, ale moje. Vybalené mám zatiaľ len to nevyhnutné. Všetko ostatné je ukryté v škatuliach, pomaly už pod rúškom vrstvy prachu. Ako sa dobre poznám, poriadne sa vybalím asi tak o sto rokov. To sa budem sťahovať možno už niekde inde. Smutne sa vstáva do práce a ešte do poloprázdneho bytu. Byt je síce nový, ale práca stará. Starodávna. Aj tú je načase zmeniť.
Prehrabla som si strapaté vlasy, akoby na rozlúčku so zrkadlom, no tým som dosiahla efekt ešte väčšej strapatosti. Zakrývajú mi takmer polovicu tváre a nikdy nepôsobia upravene. To je ich vlastnosť. Nedbalo som mávla rukou. Veď idem len do práce. Vyšla som z vchodu s polovedomím zamknutia bytu a odloženia kľúčov do tašky. Stále to tak robím. Čiže nikdy s istotou neviem, či som zamkla. Niekedy sa u mňa neudomácňuje ani to polovedomie. Potom celá robota ostáva na podvedomí. Pevne dúfam, že na to sa môžem spoľahnúť. Zavalená taškami som si pripadala skôr ako poštár a nie učiteľka matematiky. Vskutku ani môj image nekorešponduje s týmto povolaním - učky tradičnej. Skôr vyzerám ako veľká alternatíva akéhosi ešte alternatívnejšieho zamestnania. S puncom umeleckosti. Pomalým zaspatým krokom som sa blížila k najbližším potravinám.
Uvážila som, že by bolo fajn, kúpiť si niečo pod zub, pretože sa k jedlu nemusím dostať minimálne do jednej. No v prvom rade potrebujem kávu. Silnú kávu. Jednu pre mňa a druhú pre moje alterego. Z dverí maličkých potravín vyšiel chlapík. Vysoký s rovnako zaspatým pohľadom. Asi plával na mojej vlnovej dĺžke, len v inej galaxii. Zlá ranná nálada je ako diagnóza pre každého, kto stáva skôr ako o ôsmej. Pery mal prísne zomknuté. Takmer zamračený výraz, ležérne oblečenie a nevšímavý rýchly krok. Akoby sa ponáhľal do reálneho života s nevyhnutnosťou času. V jeho tvári sa zrkadlilo čosi známe. Čosi, čo už poznám. Pre mňa blízke. Čo to, dofrasa, je? Niečo ma na ňom pútalo. Jeho oči boli hlboké a dostatočne nevrlé, aby odplašili a zastrašili zvedavú verejnosť. Ani pohľad mi nevenoval. Mňa to neodradilo. Zaujal ma ešte viac. Prudko prešiel popri mne. Takmer do mňa vrazil. Voňal ako jeseň. Zastala som, obzrela sa za ním a v duchu si potvrdila svoju neviditeľnosť. Ja som to vedela. Že som neviditeľná. Vošiel do vchodu číslo pätnásť. Tak pätnástka, hej. Ja som bola trinástka. Hneď vedľa. Ťažko povedať, či je to číslo pre mňa šťastné alebo nie. S číslom trinásť som dosiaľ nenadviazala žiadny druh intimity. Ináč, verím na čísla. Sú to znamenia. Čakám na znamenie... Prespievalo mi hlavou. Kde som to už len počula? Aká to je pieseň? Dosť. Dosť. Aj tak by som na to teraz neprišla. A nemám čas. Hmmm...
Žeby tu býval? Aké má číslo bytu? Býva tam s ním aj nejaká jeho ženská? Nie , nie. To som hneď zavrhla. Nevyzerá na to. Možno je gay. Nie, na to tiež nevyzerá. Len dúfam, že nie je bisexuál. Ako asi vyzerá jeho byt? Určite má veľkú posteľ. Veľkú ako letisko. Kým som zdrapila kľučku dverí potravín, stihla som si predstaviť, ako varím v jeho modrej kuchyni. Také palacinky by boli romantické. Alebo niečo serióznejšie? Čo by som také...? Veď ja vôbec neviem variť. Mala by sa to už konečne naučiť. Dúfam, že má v spálni veľkú knižnicu. Hneď nad posteľou. To by bolo fantastické.
Ako som vošla do potravín, oviala ma vôňa čerstvého pečiva. Ihneď som sa prepla do režimu jedlo. V okamihu som zahodila myšlienky na ranný mužský podnet a posúvala sa od regálu k regálu. Môj totálny zmysel pre nerozhodnosť sa prejavuje najviac v obchode s potravinami. Vybrať si, čo budem raňajkovať, hrozne bolí. Tak som sa tam motala, kým som si niečo nevybrala. V útrobách som pocítila silnú túžbu po káve. Po ňu však musím zájsť do neďalekej kaviarne. Pozrela som sa na hodinky, koľko mám ešte času. Ááá, dofrasa, už zase meškám. No nič. Ale káva musí byť. Pridala som do kroku, bežať s tou celou „batožinou“ by som asi nezvládla. Až po prvom dúšku blahodárnej tekutiny som si v konečnom dôsledku spomenula aj na prácu. Snáď ten ďalší cirkus dnes prežijem. Už, aby som bola naspäť doma. Ale no. Nesmiem tak negatívne zmýšľať. Hľadaj svetlý bod! Hľadaj svetlý bod! Kávu už mám. A takmer vypitú. Tak ďalej. Nič nevidím! Nič pozitívne nevidím! Asi len Riu, kolegyňu. Je strašne fajn a jediná v mojom veku. Okrem nás tam trónia len samé vykopávky, ktorým by už dávno pristal kockovaný dôchodok. S pocitom, že určite som niečo niekde zabudla alebo vytratila, som upaľovala do budovy, ktorá pestuje ďalšie stratené generácie. Ako som ja.
Komentáre