HaSolitudo

     Zrazu sme tam sedeli u neho na gauči a sŕkali čaj. Vonku sa horúci deň pomaly končil. Zrejúce slnko zapadalo a letmo sa predieralo cez štrbiny žalúzia do miestnosti. Všetko vyzeralo inak ako som si pamätala. Tmavú miestnosť vystriedali hrejivé tóny prítomného leta. Zopár kusov nábytku bolo popremiestňovaných, no nemala som čas sa zaoberať detailmi. Sústredila som sa na to, aby zo mňa ešte niečo vyšlo. Verbálne. Rozumné. Odkedy som vkročila do bytu, obmedzila som slovnú zásobu na krátke útržkovité odpovede  typu: áno, zelený, ďakujem a nie. Hlavu som mala plnú slov, viet, otázok, no akosi som ich nevedela dať zmysluplne dokopy a poslať von.  Daniel pôsobil taktiež, že stratil reč.

„Povedz niečo,“ usmial sa na mňa.

„Nič ma nenapadá,“ pevne som zvierala malú šálku oboma dlaňami a nedýchala, aby som zastavila čas.

Silno som držala okamih za motúzok, nech mi neodíde. Ale on aj tak ušiel. Nahradil ho ďalší. Čoraz bližší realite. To ticho medzi nami začalo byť podozrivé,  a tak Daniel vstal a rozhodol sa pustiť nejakú hudbu. Ja som sa  pokúsila zaktivovať všetky moje zmysly. Nedarilo sa. Nemohla som obsedieť. S úmyslom, že si poobzerám nejaké knižné tituly a zároveň uvoľním vnútorné napätie, som sa postavila. Akurát som  mu akosi vošla do cesty. Ocitli sme sa tvárou v tvár.

„Ó Bože!“ vyšlo z neho hrdelne a naliehavo, hľadiac mi na ústa. 

Zatajila som dych. Pritiahol si ma bližšie k sebe a behom necelej sekundy sa mi vtlačil, tentoraz nežnejšie, bozk na pery. Túžila som v tej chvíli to celé ubrzdiť. Pretočiť film dozadu. Spomaliť. Ale nakoniec som sa poddala jeho hladnému tempu.  Doširoka roztvorenou dlaňou  mi siahol pod oblečenie a pomaličky prešiel po chrbte  nahor ako zimomriavky. Narazil na uzlík bikín, čo ho viedlo k tomu, aby mi vyzliekol tielko s mojou nepatrnou asistenciou. Prudko ma otočil, prehodil mi vlasy dopredu, aby obnažil chrbát. Spomalene potiahol za jeden koniec mašle, uzol povolil  a rozviazal sa.

„Celý čas som mal strašnú chuť to urobiť.“

Vzal ma za ruku a odviedol do spálne.

****

„A teraz čo?“ spýtala som sa rozpačito, keď sme nahí, mokrí a unavení sedeli na posteli. Tou otázkou  som ho žiadala o návod ako postupovať. Bolo to v jeho réžii. Ďalšie nasledujúce okamihy bez očakávaní, bez záväzkov. Podľa jeho predstáv.

„No... nič. Jednoducho. Nepatríme si. Ľudia by si  nemali patriť,“ potvrdil, že má v tom jasno.

Ja som nikdy poriadne nevedela, čo chcem. Len som túžila predĺžiť každú jednu minútu s ním. Tak som proste hrala jeho hru.

„Nemusíme si patriť kompletne celí,“ napadlo ma, „spravíme kompromis.“

„Aký?“

„Je to len taká malá spoločnosti prispôsobená hra,“ mala som chuť žartovať.

„Počúvam,“ naznačil záujem.

„Vyber si jedno miesto na mojom tele.“

„Len jedno?“  sklamane sa usmial.

 „Jedno. To bude patriť tebe.“

„Dobre. Počkaj. Porozmýšľam.“

„Už si sa rozhodol? Ja som si vybrala.“

  Prikývol.

„Povedz mi, ktoré? Nech viem, čo mi už nepatrí,“ uškrnula som sa.

„Tie dve jamky nad tvojím zadkom.  Respektíve len jednu... tú ľavú.“

„Fajn. Ja si vyberám to miesto pod tvojim ľavým ušným lalokom. Tam ako sa ti začína sánka.“

„Súhlasím,“ prikývol.

 Obaja sme sa orientovali naľavo, aby sa z toho náhodou nevykľula „pravá láska“.

„Spravím si imaginárny krížik,“ naznačila som prstom vo vzduchu.

„Ja teda krúžok. Ako v piškvorkách.“

„Tak.  A teraz môžeme ísť ďalej, každý sám s vedomím, že nám niečo patrí.“

„Takto ty nepotrebuješ mňa a ja nepotrebujem teba,“ dodal.