„Ja som ti však nič nesľuboval," vyvalil to narovinu.
„Máš pravdu, nesľuboval," zdvihla som bradu urazene, „veď som ani nič neočakávala."
Pokrčila som čelo, roztvorila oči a uprene na neho civela, čím som mu vytvárala priestor na to, aby niečo povedal. Ale on mlčal. Prudko som sa stočila o 180 stupňov a hrdo odkráčala.
„Hana, počkaj!" jedným ráznym krokom ma dobehol, stisol mi ruku nad zápästím, pritiahol ma k sebe, až tak, že mi takmer nákupný košík vypadol z druhej ruky. Stáli sme zrazu tvárou v tvár ako na divokom západe, obidvaja v strehu, že kto skôr zaútočí. Henry prižmúril oči a bez žmurknutia sa na mňa zahľadel s tým, že akože si mám prečítať všetky jeho myšlienky bez jediného slova. Tak toto som vôbec nepochopila. Som len obyčajný človek a k tomu ešte aj žena, takže nikdy sa nedostanem k oficiálnemu vydaniu toho, čo tým chcel „autor myšlienky" povedať. A nie to ešte bez slov. To skôr si vytvorím päť a pol verzií diania a možno ani jedna sa nebude približovať realite.
Naše pery mali k sebe blízko. Prekračovali osobnú zónu a spokojne sídlili v intimite. Bolo to ako tesne pred prvým bozkom, kedy je ten moment ešte krajší ako samotný bozk. Tesne, tesnejšie...
Keď tú chvíľu ešte držíte pevne v rukách, a potom sa všetko stratí, celá tá energia sa vypustí do vesmíru.
No nič. Späť. Stratilo sa čaro okamihu.
„V rámci dobrých susedských vzťahov by sme mohli udržiavať priaznivú priateľskú úroveň. Čo ty na to?" navrhla som trochu sofistikovane (veď musím hrať formu) skôr, než to on stihol vysloviť. Trefa. Predbehla som ho. Predpokladala som, že povie niečo v tom zmysle. K inému to ani nemohlo viesť. Niektoré mužské akcie a reakcie poznám, sú zreteľné. O ruku ma predsa nechcel požiadať. V predpokladaní som dobrá. Kývol na súhlas a umiernene sa usmial. Pozrel sa do košíka, vyhodnotil proces svojho nákupu, rýchlo a zvedavo nakukol do košíka mne s titulkami, či som hotová a obaja sme odkráčali k pokladni.
„Mohli by sme zájsť na priateľskú kávu," otočil sa tvárou ku mne.
Prikývla som: „Jednu ešte dnes snáď zmáknem."
***
Blížili sa k nám dve pressá. Jedno s mliekom a jedno bez mlieka. Pán čajíčkový nevyzerá na to, žeby pil kávu. A čiernu. Bez cukru. Ide na to tvrdo, chlapec.
„Čo znamená tá 69?" odhodlala som sa spýtať na to, čo ma zaujímalo, keď sme už pochlipkávali zo šálok.
„Aká 69?" pokrčil obočie a nechápavo pokrútil hlavou.
„Tá predsa, ktorú máš vytetovanú na chrbte."
Na malý útržok chvíle sa zamyslel, aspoň tak vyzeral, pretože jeho pohľad smeroval nadol ( to musel byť krátky vnútorný dialóg), a potom sa nahlas rozosmial. Tak schuti a hrdelne, že všetci obyvatelia kaviarne, v ktorej som dnes už bola po druhýkrát, sa po nás obzreli. Oprel sa do kresla.
„Myslíš tú ležatú 69 na mojom chrbte?"
„No," nerozumela som ale tomu jeho smiechu.
„Tak to nie je 69."
Očakávala som, že mi to vysvetlí, no očividne sa mu páčilo ma nechávať v nevedomosti. Dostatočne som ho asi pobavila. Mojou úlohou bolo len sa tváriť nechápavo. To mi šlo.
„Je to znamenie raka."
„Aha. Tak... pozrela som sa na to z iného uhla pohľadu."
„Vidíš, ja som sa zas nikdy takto na to nepozrel."
„Ty si rak?"
„Mhm. Tak nejako. Ale dnes by som si to vytetovať nedal. Klasifikoval by som to ako takú vtedajšiu „mladícku nerozvážnosť". Možno priam blbosť. Niekedy sa mi páčil ten znak. Tuším. Neviem."
Henry pokračoval v inej neutrálnej téme ( tak, aby sme eliminovali napätie medzi nami), no mne, pravdepodobne, ušlo niekoľko kľúčových informácií, ktoré povedal ( 100% potrebných pre budúcnosť), keďže v tej chvíli zopár kognitívnych šmolkov v mojej hlave sa rozhodovalo nad tým, či je teda to znamenie platné alebo neplatné.
Komentáre