HaSolitudo

     Keď som sa vracala z práce na perách som odriekala modlitbu, nech od tohto momentu už konečne plynie čas pomalšie. Až do zajtrajšieho rána. Všetko sa mi deje ako z rýchlika. Neviem si vybaviť, kedy som naň nasadla. Ešte by som bola rada, keby mi niekto povedal cieľovú stanicu. Dôjdem až na konečnú?  Áách. Som zúfalá. A som sama. Doma to zajem čokoládou a zapijem vodkou. To je ale kombinácia. Dám si to patentovať. Nie, nie, dokopy to nejde. Je potrebné  dodržiavať  tridsaťcentimetrový odstup - v pravej ruke vodka a v ľavej tabuľka čokolády. A tiež si to vyžaduje desaťsekundový časové oddialenie. Týmto podčiarkujem zúfalstvo. Keď som konečne otvorila dvere môjho bytu, zhodila som všetko, čo viselo na mne. Tašky, kabát a tenisky som odkopla do rohu.  Nazrela som do chladničky. Existencia vodky bola reálna. Celá fľaša. Mrazená zásoba na horšie časy. Horšie časy práve nastávajú. Čo bolo však neznesiteľnejšie, že došla čokoláda. Skrinka bola prázdna. Len tak naľahko oblečená, bez kabáta som vybehla do potravín s letmo nazutými topánkami. Bude to rýchlovka. Žmurkla som na seba v duchu. Ako som vyletela z vchodových dverí, prvé čo mi udrelo do nosa bol už pomerne ostrý, studený vzduch. Druhý  úder bol do čela. Narazila som do niečoho. Do niekoho.
„Ste v poriadku?“
Zažmurkala som a pozbierala roztrúsené vedomie.

Ahaho, sused z rána.

„Óó, áno, v úplnom,“ usmiala som sa.

„Kde ste sa vybrali?“  prezrel si ma od hlavy až po päty. Drzo.

„Do potravín... Tuto neďaleko,“ kývla som bradou, naznačujúc smer.

„Možno práve to, čo potrebujete sa nájde aj u mňa,“ prižmúril oči, ustúpil o krok a postojom vyjadril pozvánku k nemu domov.

To snáď nie. Žeby to šlo takto rýchlo? Ten na to ide zhurta.

Zasmiala som sa. Z polovice, že ma to ozaj pobavilo a taktiež zo zdvorilosti. Akože mu ten vtip vyšiel. Snáď to bol len vtip. Nie?

„Predsa len zamierim radšej do obchodu. Potrebujem čokoládu,“ usmiala som s previnením čokoholika.

„Máte pravdu, čokoláda je vždy nedostatkový tovar. U mňa rýchlo mizne. Čo som mal, to som aj zjedol.“

„Treba si urobiť zásoby,“ navrhla som.

„ Ja si v tomto prípade zásoby nerobím. Zbytočne by ma to potom lákalo.“

Prikývla som na znak porozumenia a sklopila zrak. Robím to často, keď cítim, že by som mala niečo dôležité, minimálne vtipné povedať, no akosi sa mi systematicky gumuje každá na jazyk derúca sa myšlienka.

„Ak budete niekedy potrebovať pohár vína, nájdete ma vo vedľajšom vchode, tretie poschodie. Mám také zvláštne modré dvere.“

Reaguj! Reaguj! Nič? Žiadny signál? Mám jedinečnú možnosť chytiť sa šance. No to som typická ja. Nechytám sa. Keďže nastalo pomerné hlucho, ako prvý sa vzdialil on. Taktiež som spravila krok vzad. Špičky mojich nôh však stále smerovali k nemu.

„Budem si pamätať, vedľajší vchod, tretie poschodie, modré dvere,“ aspoň niečo zo mňa vyšlo.

Zoširoka sa usmial a otočil sa. Odplavilo sa napätie. Nastala úľava. Páčil sa mi. Veľmi sa mi páčil.

O pár minút som už vychádzala z obchodu s troma čokoládami, každá mala iný charakter. Najviac som sa tešila na tú orieškovú. Tú som aj akosi automaticky počas cesty načala a pojedala popri odohrávajúcom sa filme v mojej hlave. Tá scéna so susedom. Stále dookola. Pravdepodobne sa mi zaseklo tlačidlo  Repeat v prehrávacom systéme. Mne tam neustále vzniká nejaký podozrivý bodrel. V hlave. Mama ma mala reklamovať už na začiatku. Dnes som už, bohužiaľ, po záruke.

Zabuchla som za sebou dvere a odstrihla sa od pouličnej reality. Oriešková čokoláda už bola takmer nezvestná. Tak som ju dorazila do konca. Na mrazenú vodku som medzičasom zabudla. Stavila som radšej na horúcu sprchu. Náhle mi bolo báječne. Zahájila som kultúru šedých teplákov a čerstvo vypratého  bavlneného trička. Nadýchla som sa tej sviežej vône a klesla ťarchou dňa na posteľ.

O niečo neskôr, zjedené kúsky endorfínu spôsobili to, že môj pobyt na posteli sa rýchlo zmenil na prieskum obyvateľov vo vedľajšom vchode. Áno. Určite to bolo to. Zrazu som stála pred vchodom číslo 15, zvierala ostatné (dve) čokolády v rukách a lámala slabiky nejakých potenciálnych  priezvisk  na zvoncoch. Keď som vylúčila všetky rodiny, vlastne ani neviem prečo, kľudne môže byť ženatý a mať rodinu, zostalo mi zopár mien. Niektoré boli ženské. To som vyškrtla. A zvyšok mi aj tak nič nehovoril. Podľa poschodia som sa točila okolo štyroch možných, no musela by som si aj tak tipnúť.

Vtom sa mi za chrbtom mihla nejaká pani, ktorá šramotila kľúčmi v zámke. Znamenie. Počkala som, kým otvorí a vošla tesne za ňou. Ako to vravel? Tretie poschodie? Modré dvere? Zvolila som schodisko namiesto výťahu. Čo keby som sa cestou stratila?  Schody sú väčšia istota. Medziposchodia ma desia. Stúpala som schod za schodom plná napätia s trochu nekonečným pocitom. Ja. Votrelec.  Modré dvere tam čakali na mňa. Ozaj na treťom. Nedal mi falošnú adresu.

MIHÁLIK. Toto priezvisko som nepodozrievala. Predstavovala som si pre neho niečo originálnejšie, lepšie znejúce... možno zahraničnejšie? Zhlboka som sa nadýchla zaklopala.