„Hana! Si v poriadku?“ niekto mi klepkal po líci.
Chvíľu som nereagovala, až potom som si uvedomila, že to prichádza zvonku. Nie je to sen ani nič v mojej hlave. Pomaly som rozlepila oči. Zmätene som krčila obočie a dlhšie mi trvalo, kým som sa zorientovala.
„Áno. Neviem. Čo sa stalo?“ zahľadela som sa na Michala.
Čelo som mala ešte stále pritisnuté na skle. Alebo sklo bolo pritisnuté o moje čelo?
Nahá. V sprche. Voda už netiekla. Siahol po bielom župane, obalil moje mokré, zdanlivo nevládne telo.
„Pravdepodobne si zaspala. Keby si odpadla, teraz by som ťa zbieral z dlážky.“
„Ako si vedel?“
„Od určitého momentu sa zvuk stal monotónnym, prestal sa meniť. Tak som ťa šiel skontrolovať.“
„ Ty si ale detektív,“ povedala som skoro posmešne.
Schytil ma oboma rukami a preniesol do spálne. To je už druhýkrát za tento večer. Vo všeobecnosti ženy považujú toto gesto za veľmi romantické. Možno im to evokuje svadobný obrad, či niečo také. Aj mne to napadlo. Asi budem žena. Príde mi to však zvláštne, nie priamo nepríjemné. Pripadám si ako nesvojprávna. Bez kontroly nad vlastným telom. Aj keď teraz sa mi to celkom hodí, pretože od tej únavy mám nohy z plastelíny.
„Mimochodom, je to veľmi nebezpečné,“ poznamenal, keď ma kládol na posteľ.
„Sľubujem, že nabudúce sa už nebudem sprchovať.“
„Stačí len nezaspať v sprche.“
„Asi potrebujem učiteľa potápania na pevnine, nemyslíš?“
„Že som na takéto riešenie neprišiel ja ako prvý,“ s úsmevom pokrútil hlavou. Očividne sa konečne naladil na moju vlnovú dĺžku.
Už som nevládala pokračovať v konverzácii. Viečka mi oťažievali čoraz viac. Pomaly som vypínala vonkajší svet. Zatvorila som oči, myslela na celý vesmír a zároveň na nič. Je to taký pocit, kedy vnímate všetko od samotného atómu (schopnosti na menšie častice nemám) až po univerzum. Bežne to asi nie je možné, no momentálne sa také niečo vo mne odohráva. Snívam. Zrazu akoby som sa zobudila z polosna a uvedomila si neprítomnosť znamení v mojom živote. Je možné, že ich už nevidím? Alebo žiadne nie sú? Vzápätí som vhupla späť do kómy.
Zobudila som sa uprostred noci na pípnutie mobilu. Na displeji svietili dve hodiny ráno. Prišla mi esemeska.
Dal by som si ťa na veľmi skoré raňajky. Henry.
Po dočítaní som položila mobil vedľa postele a snažila sa vrátiť späť do príjemnej kómy. Až po hodnej chvíli mi došlo, čo sa udialo. Začala som premýšľať. Už definitívne som sa mohla rozlúčiť so spánkom. Žeby predsa len našiel moje číslo? Nepomýlil sa?
Posadila som sa. Ešte raz si prečítala znenie správy. V žiadnom prípade nesmiem odpísať. Musím si to poriadne nechať preležať v hlave a ráno vymyslím nejaké pokračovanie. Odhadla som správne. Spánok bol fuč. Mozog mi začal fungovať na stopäťdesiatdeväť percent. Dôležité je nespraviť žiadne unáhlené rozhodnutia. Nekonať. Nekonať. Pretože po druhej ráno sa nič dobré nestane. Najlepší nápad je investovať do spánku. Keď človek spí, nemôže spraviť dáku hlúposť, pokiaľ nie je námesačný. Minimálne najbližšie dve hodiny nezaspím, ako sa poznám.
Uviazala som si župan pevnejšie a vyšuchtala sa potichu do obývačky. Zapla televízor, aby som prišla na nejaké iné myšlienky. Z dvesto programov nedával ani jeden niečo, čo by ma upútalo. Tak som si spravila terapiu prepínaním. Začínala som byť akási nervózna a prejavovalo sa mi to priamo v rukách. Musím vedieť, o čo ide. To, že tu budem len tak sedieť, zaručí, že sa nič neudeje. A to nie je pre mňa prirodzené.
Vstala som, zobrala si oblečenie zo spálne tak, aby som nezobudila Michala a dala sa do takého stavu, aby som bola hodná vyjsť teraz v noci do ulíc a dokonca nikoho nevystrašila. Keď už som stála v chodbe obutá, skontrolovala som, či mám všetko. Z tašky som vybrala zabudnutý uterák (to už je asi jeho meno) a položila ho na policu. Náhle ma premkol pocit. Clivoty? Smútku? Ťažko to popísať. Zacnelo sa mi za pokojom v duši. Asi tak. Niekedy máte potrebu prežívať neskutočné drámy, až vás to zvnútra zhrýza a trasie orgánmi. Inokedy sa chcete schúliť na bezpečné miesto a sledovať Harryho Pottera. Len z diaľky. S úľavou som sa vyzula, vyzliekla, nastavila si budík a len tak v spodnej bielizni sa šuchla do teplých perín vedľa Michala. Trochu sa pomrvil, mierne sa zobudil a načiahol ku mne ruku.
„Je všetko v poriadku?“
„Áno, všetko je v úplnom poriadku. Len spi ďalej!“
Ráno sme obaja rovnako vstali. Každý z nás mal určité pracovné povinnosti, no dopriali sme si spoločne rannú šálku kávy. Ja som mala dokonca dosť času zájsť domov sa prezliecť a vziať si potrebné veci.
Keď som vyšla von na čerstvý vzduch, zaklonila som hlavu, natočila tvár k nebu, zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Začalo snežiť. Prvé snehové vločky mi s ľahkosťou padali na líca. Áno, všetko je v poriadku.
Komentáre