Pozývam ťa na večeru. Vieš. Za tie nohavičky.
Napísala som Michalovi takmer po poldruha hodinovej pátracej misii po jeho telefónnom čísle.
Načmáral mi ho na zdrap papiera, ktorý sa musí niekde vyskytovať v tomto byte. Presne, v mojom byte, v tom veľkom bodreli, kde masaker vecí prekonáva aj miesta činu v Nesbøvých knihách. Aj keď sa miesto činu nie vždy stotožňuje s miestom nájdenia obete, u mňa to tak vyzerá, že tu tá mŕtvola bola.
Ako prehadzujem nepotriedené papiere zo strany na stranu, rozmýšľam, ako by som vyťukala to ø v slove Nesbø v počítači. Je ono súčasťou nórskej klávesnice? V mojom prípade ikonka symboly to istí. Ako je možné, že ten kúsok papiera neviem nájsť? Veď predsa mám nos na čísla. Všade vidím čísla. Spomenula som si na Henryho tetovanie šesťdesiatdeväť na chrbte. Vlastne znamenie raka. Bože, nie, Henryho musím dostať z hlavy. Keď stále myslím na sprostosti, som nesústredená v hľadaní a netrkne ma sa pozrieť do vnútra kalendára. Bingo. Osvietil ma duch svätý alebo zanedbaná pamäťová stopa. Tam som to dala.
Odpísal mi za päť minút.
V mene nohavičiek pozvanie sa prijíma. Kde? Kedy? Ako?
Talianska reštika, zajtra o 19.00, stretneme sa tam, môže byť?
Vzápätí mi hneď cinklo.
Platí.
Platím ja. (Nedala som sa.)
To sa ešte uvidí. (Nedal sa on.)
V deň D, kedy sa malo odohrať takzvané rande, pár minút pred odchodom som hľadela na čerstvo vypraný uterák. Michalov uterák. Musím niečo vymyslieť. Napadlo ma, že mu ho vrátim v darčekovom balení. V škatuli s vecami EŠTE SA ZÍDU som vylovila bodkovanú mašľu a priviedla uterák do tip-top stavu.
„Preboha,“ zvýskla som.
Kukla som na hodinky na zápästí a v hlave skonštatovala, že budem meškať. V čiernych kokteilových šatách, v čižmách na vysokom a s kabátom len tak prehodeným cez seba, som bežala pred reštauráciu. Uterák v jednej ruke a taška v druhej mi zabraňovali v dosiahnutí aerodynamického stavu. Bežne ho dosahujem. Michal tam už stál. Čakal na mňa. Zrazu ma opantal veľmi dobrý pocit. Hľadel na mňa a usmieval sa.
„Tak už som tu, prepáč za ten beh, asi meškám, čo?“ „Na ten beh si asi budem musieť zvyknúť, však?“
„Tak nejako. Nestíham s mojím životom. Neustále sa ho snažím dobehnúť a nedarí sa,“ zdôvodnila som zadychčane.
Vošli sme dnu. V nose nás pošteklila vôňa jedla a objalo teplo miestnosti. Pozrela som sa na Michala, ktorý vyzeral plný očakávania. Túto večeru som mala v réžii ja. Stôl sme mali rezervovaný. Keď sme sa konečne usadili, položila som mu ten jeho uterák pred nos a on sa tak zdravo zasmial.
„Ty si to dokázala,“ skonštatoval.
„Čo? Zaviazať mašľu?“
„Vyprať tie škvrny.“
„Poviem ti tajomstvo. Mám doma práčku, prací gél a dokonca aj aviváž. Ale nikomu to neprezraď! Inak si ma nájdu,“ žmurkla som na neho.
„Ani som si nevšimol, že si si ho vzala.“
„To je smutné, že sa nezaujímaš o osud tvojho uteráka. No dosť už o froté, poďme jesť!“ zadívala som sa do jedálneho lístka.
Objednali sme si fľašu bieleho vína a obidvaja cestoviny à la... no, ja som si dala niečo syrové a on zas niečo paradajkové. A bolo to chutné. V okamihu, keď som mala ústa plné jedla, sa pri našom stole zjavila Ria so svojím priateľom. Raz sa všetci zídeme v jednej posteli... Tiež sa prišli najesť. Pozoruhodné. Spravila som smiešne mávajúce pohyby rukou na pozdrav, kým som nedožula a neprehltla sústo. Keďže sa už pristavili u nás, všetkých som ich pozoznamovala, tak, ako sa patrí. Michala som predstavila ako kamaráta. Ria sa zdvorilo usmievala a zároveň hádzala na mňa zmätené, spýtavé oči. Pýtate sa, či sa to dá? Áno, dá sa to. To je jej superpower. Keby ste ju poznali tak dlho ako ja, zistíte, že ich má viac. Posunkovou rečou som jej naznačila, že príbeh jej vyrozprávam inokedy a bez reklamy. Keď sa vzdialili, smerovali k voľnému stolu, Henry si odpil z vína a poznamenal:
„ Ria a Lucas. To sú mená rovno na svadobné oznámenie.“
„No myslím, že v ich prípade svadba klope na dvere. Ale ty si to myslel ironicky, však? Či sa v tvojej telesnej schránke skrýva romantická duša?“
„Teraz som si nie istý, či prehovoril môj zdravý rozum plnou iróniou alebo moje podvedomie plánuje romantickú svadbu, keďže ma to napadlo.“
Michal rozprával ďalej, ja som sa s úsmevom hrabala vo zvyškoch jedla, keď moje oko zočilo Henryho pri bare, ako niečo objednáva. Samozrejme, nebol sám, netrpezlivo pri ňom postávala malá, útla ryšavá jalovica (inak sa mi ju nazvať ani nedalo).
Á, sakra. Prúser. Čo teraz? Nepozri sa sem! Nepozri sa sem! Nepozri sa sem!
A v tom momente, keď som predpokladala pravdepodobnosť očného kontaktu, som sa bleskovo zošuchla pod stôl. Muselo to byť tak rýchlo, že to nestihol zaznamenať ani Michal (aspoň ja som si to tak predstavovala), lebo ten zareagoval až po hodnej chvíli, kým som ja čupela pod stolom.
Strčil hlavu pod obrus: „Si v poriadku?“
„Áno, len som dostala strašný kŕč do lýtka.“
„A preto si pod stolom?“
Zaškerila som sa.
„Chceš nejako pomôcť?“
„Nie, len si budem musieť odskočiť na toaletu,“ naznačila som ukazovákom smer mojej budúcej destinácie. Michal chápavo prikývol a vrátil sa do pôvodného stavu.
Hneď nato opäť strčil hlavu pod stôl: „To bude tými opätkami.“
„Čo?“
„No tie kŕče.“
„Máte pravdu, pán doktor, všetky ich odrežeme.“
„Čo?“ tentoraz on.
„No tie opätky.“
Zasmial sa. Ako inak. Je potrebné si na mňa zvykať.
Tak poďme na to! Odhodlávala som sa v duchu. Záchody sú len pár metrov. Štvornožky s predstieraným kŕčom som pomaly a nenápadne liezla k toaletám. Zhlboka som sa pohľadom vyhýbala smeru, kde stál Henry. Akurát z druhej strany sediaca Ria na mňa prevrátila oči.
Komentáre